Matterhorn hrebeňom Liongrat

Cesta na chatu Abruzzi

Budík sme si nastavili na 6 hodinu rannú. Pri zvonení sme mali pocit, akoby sme spali maximálne 3 hodiny. Noc bola chladná, ale to sa dalo čakať. Samozrejme Maťko vstal zo stanu ako posledný, a teda si vo svojom teplom spacáčiku pobudol najdlhšie. Výnimočne sa ani Majo v noci nebudil na zimu. V kempe na Gran Paradiso sa mu jeho spacák z Lidla moc neosvedčil, ale tu to bolo vpohode. Aspoň bude nabudúce vedieť, že na takéto tripy sa neberie lacný spacák. Medzičasom Jano a Mišo spravili naše tradičné raňajky – ovsené vločky v mlieku s banánom a horkou čokoládou. Táto energetická bomba nás mala dostatočne nasýtiť pred výšľapom na chatu Carrell.

Naša cesta na Matterhorn

Približne o 7:45 nasadáme do aut a vyrážame smer Matterhorn. Po približne 15 minútovej ceste sme už na parkovisku v Breuil Cervinia. Matterhorn sa nám ukazuje v plnej kráse a my si robíme posledné fotky pred výstupom. Dávame si na chrbty ťažké ruksaky a vyberáme sa smerom k turistickému centru. Sme tam presne o 8:30, teda v dohodnutom čase a čakáme na taxík. Po 10 minútach nadobúdame pocit, že na nás zabudli. Avšak z nenazdajky u nás zastavil tereňák a spýtal sa nás, či čakáme na odvoz na chatu. Chvalabohu, už sme si začinali myslieť, že budeme musieť odšlapať ten kusisko cesty po vlastných. Rýchlo sme s vodičom nahodili naše ruksaky na strechu a nasadáme do auta. To malo prerobené kufor na miesta pre cestujúcich, vďaka čomu sa tam zmestilo približne 10 ľudí. Hneď po pár minútach sa cesta mení na šotolinu a kľukatí sa strmo hore. Hneď si uvedomujeme, že nám tento taxík ušetril mnoho síl a že to bolo dobre minutých 20 eur na hlavu. Po približne 40 minútach adrenalínovej jazdy sme na prvej zastávke chate Abruzzi. Odtiaľto budeme musieť ísť už po vlastných. Nasadzujeme sedáky, spravíme si spoločnú fotku a už vyrážame plný očakávania na Matterhorn.

Cesta z chaty Abruzzi

Prvá hodinka vedie po pekne vyšlapanom chodníku až po prvé snehové pole, ktoré prejdeme bez mačiek. Však načo, sneh je mäkký a ide sa po ňom dobre. Cestou míňame pár krížov, ktoré nám pripomínajú, aká je cesta na Matterhorn náročná.

Cesta ku chate Carrel

Po prekonaní snehového poľa prichádza prvý lezecký úsek. Tu nám Iki oznámi, že sa na výstup necíti a že ďalej už nepokračuje. Po chvílke presviedčania sme pochopili, že nemá zmysel niekoho nútiť k výstupu, obzvlášť keď sa ide na Matter. Však ten kopec neutečie, a ešte bude mať možnosti sa hore dostať. Nevadí, iki nám aspoň dá napiť a Majovi vymení jeho ťažkú mikinu za horolezeckú a Maťovi dá expedičné jedlo (začo sme ho celkom zhejtovali, lebo ako jediný si ho s Jančim odmietol kúpiť). Ikimu sme dali vysielačku, aby sme s ním boli v spojení. Po chvílke vyrážame do prvej lezeckej pasáže, na ktorej konci bola šlingňa, pomocou ktorej sme nemali problém túto pasáž prejsť. Dokonca ani Majo. Nasleduje ďalší choďák až do sedla Col de Leone. Cestu nám občas spestrí nejaké snehové pole. Celou cestou si užívame výhľady na majestátny ľadovec Monte Rosa s najvyšším vrcholom Dufourspitze. Tesne pred sedlom sa naväzujeme na lano. Po približne 2 hodinách od lezeckej pasáže sme v sedle, kde si doprajeme menší oddych a olovrant.

Traverz do sedla Col du Lion

Traverz do sedla Col du Lion (fotené zo sedla)

Pri pohľade na hrebeň Matterhornu, už vidíme náš dnešný cieľ – chatu Carrel.

Cesta zo sedla na chatu Carrel

Cesta na chatu Carrel

Uvedomujeme si, že odtiaľto sú to už len lezecké pasáže. Prvé metre sú ľahké, ale potom už vidíme natiahnuté konopné laná. Spočiatku sú úseky ľahšie, avšak onedlho sa dostávame pod kľúčovú časť. Jedná sa o približne 15 metrový kolmý úsek zabezpečený lanom, ktorý treba vyrúčkovať hore. Nehovoriac o tom, že musíme vláčiť na sebe už „len“ 10 kilový ruksak.

Fixné laná na chatu Carrel, hore je ťažká časť

Väčšina ľudí tu je so sprievodcom, ktorý to vyrúčkuje hore a potom svojich klientov pomocou ich lana vytiahne. Niektorí si pre zmenu vlastné ruksaky naviažu na lano a ich potom vytiahnu potom hore, aby nemuseli rúčkovať s ním. Ale človek, ktorý tento úsek nevyjde svojpomocne, nemá čo ísť na Matter. Preto sme sa rozhodli ísť s ruksakmi na chrbte a nijak si nepomahať, iba sa istiť naším lanom. Zasa sa tu nejdeme zabiť. Ako prvý ide Mišo. Ten to musel vyrúčkovať bez istiaceho lana. Prvé metre vydriape hore, kde si založí odsedku do oka, aby pomohol dvom Nemcom, ktorým sa zasekli ruksaky v previse. Trošku to pomohlo, ale v ďalšom previse sa im zasekne znova a musia pone zlaniť. Mišo po vylezení hore založí štand a hodí naše istiace lano dole.

Lano tesne pod chatou, vedľa si jedna dvojica ťahá batohy na lane

Lano tesne pod chatou Carrel

Postupne sa nám všetkým podarí tento úsek prekonať. Najprv Maťo, Jano a potom Majo. Peťo ako jediný ostal dole, keď jeden z vodcov začal svojho klienta vyťahovať hore. Keďže bolo jasné, že tento 60ročný Angličan nemá šancu to dať, tak sa mu Peťo rozhodol pomôcť. Pomocou ramien ho visiac na konopnom lane tlačil s vodcom hore. Neviem ako, ale nakoniec sa im to obom podarilo výjsť. Avšak bolo jasné, že pre klienta bude chata Carrel konečná. Potom nasledoval ešte jeden výšvych a už sme pri chate.

Posledné metre pod chatou Carrel

Chata Jean-Antoine Carrel

Chata Carrel, vzadu vidieť fixné lano hneď za chatou

To sme zistili podľa charakteristického óderu, keďže nebola udržiavaná latrína a rozvoniavala celé okolie. Konečne, po 6 hodinách driny sme na chate. Fajn, ešte treba zistiť, či nás chatár ubytuje, keďže sme nemali rezerváciu. Našťastie chatár je veľmi milý a nakoniec sa nám všetkým ujde aj posteľ. Rýchlo si ukladáme veci k posteliam a vonku na terase vyťahujeme expedičné jedlá. Po takom výkone nám to padne veľmi vhod.

Chata Jean-Antoine Carrel vnútri

Výhľad nám tvoria okolité štvortisícovky ako Dent d´Hérens, Dent Blanche či Weisshorn. Na chate sme však najväčšie obavy mali z vody. Aj keď je chata pomerne vysoko (3800 mnm), tak tu nie je ani ľadovec ani žiadna voda. K ľadovcu by sme museli zlaniť a vodu si natopiť. Pre istotu sme preto ťahali hore vyše 5 litrov vody, našťastie v obývacej miestnosti bol veľký hrniec na vodu, kde ostalo ešte trošku vody. Takže vodu, ktorú sme spotrebovali na výstup sme tu doplnili. Vôbec nám nevadilo, že v tom hrnci plávalo bársjaké svinsto, hlavne že bola voda. Po najedení, vychutnaní si výhľadov a prezretí cesty sme sa pomerne skoro vydali spať. Už okolo 19stej sme ležali v posteli, predsa len sme mali nastavený budík na 3 hodinu rannú.

Chata Carrel, vzadu nádoba na vodu

Výhľady z chaty Carrel

Výstupový deň na Matterhorn

Vyzeralo to tak, že sme si vôbec nemuseli dávať budík. Okolo tretej ráno sa celá chata prebudila a začala pripravovať na výstup. Všetci sa snažili do seba niečo natlačiť a získať tak potrebnú energiu. Jeden pán minul drahocennú vodu a plyn na uvarenie jedného vajíčka natvrdo, na čo sme len nechápavo krútili hlavami. Vodcovia rozdávali posledné pokyny, klienti sa snažili počas obliekania sedákov skryť svoju nervozitu. Myslím, že trošku nervozity sme pociťovali aj my, ale to k tomu patrí. Skôr by som sa divil keby to bolo naopak a každý sa tváril suverénne. Pokora, to je to, čo treba mať v horách a obzvlášť pri takomto výstupe. Vybavenie a skill tiež nie sú na škodu, ale tie sú vám nanič keď sa príroda rozhodne ukázať, kto je tu pánom a kto len hosťom.
Ja som mal tiež všelijaké myšlienky počas raňajok, ktoré sa skladali z chleba a slivkového džemu. Túto kombináciu sme už niekoľkokrát na našich výstupoch otestovali a sacharidy pred výkonom boli vítané. Bolo načase zahodiť obavy a začať sa sústrediť. Obliekli sme si sedáky, pripli istenie, zobrali šlingne, naviazali sa na lano a vyrazili.

Bolo asi 3:40 ráno. Cieľ jasný, po hrebeni Liongrat vystúpiť na Matterhorn, siluetu ktorého kreslia už malé deti keď sa im povie slovo kopec (samozrejme nevedomky). Tento hrebeň by mal byť aspoň orientačne o niečo málo menej náročný ako jeho Švajčiarske náprotivky. K tomu dopomáhalo najmä zvýšené množstvo istiacich prvkov na ceste. Vďaka nim ste vedeli, že ste na správnej ceste. Prvé fixné lano sa nachádzalo hneď za chatou. Tesne pred ním som zistil, že tie šlingne som nakoniec až tak úplne nezobral. Rýchlo som sa po ne vrátil a mohli sme ísť. Tentoraz naozaj 🙂 . Ako prví išli Maťo s Peťom. Ja, Jano a Majo za nimi. Cesta začínala zostra. Hneď to prvé lano totiž išlo do mierneho previsu. Aspoň rozcvičku sme mali za sebou.

Fixné lano hneď za chatou Carrel

Aj keď cesta mala byť pomerne jasná vďaka lanám a borhákom, nemohli sme nič podceniť. Predsa len sme išli bez vodcu len vo svetle čeloviek. Svetielka pred nami nám ale ukazovali správny smer a lanovú pasáž sme tak mali pomerne rýchlo za sebou. Podľa návodov mala nasledovať pasáž s platňami odistená kovovými kruhmi. Platňami by som to síce nenazval, ale kruhy sme našli a pokračovali ďalej. Po čase sme došli ku kovovému lanu, dalo by sa povedať ferate. Takto z rána bolo lano klzké a studené, ale aspoň sme nemuseli dumať, kade ďalej. Stačilo sa ho držať ako Majo vankúša a ísť (Aby ste boli v obraze, ak sa v miestnosti nachádza čo i len jeden vankúš, neubehne veľa času a skončí v Majovom náručí v snahe postláčať všetky pierka na mikroskopické častice).

Postup po hrebeni Liongrat s čelovkami

Po tejto feratovej časti nás čakala posledná skúška, či sme si dobre zapamätali články, ktoré nám Jano dôkladne nalinkoval do udalosti na FB. Tí z nás, ktorí ich aj reálne čítali, poučili ostatných večer pred výstupom o všetkých kľúčových bodoch. Tých bolo celkom dosť, ale v tomto momente sme museli nájsť Gran Corda, v preklade veľké lano. Bola to v skutočnosti reťaz a v prítmí ju bolo celkom ťažké nájsť. Ako predvoj Maťo vyslal dvoch Nemcov a uistil ich, že idú správne. My sme sa zatiaľ zastavili pod pamätnou tabuľou a dávame si tyčinky na posilnenie. Predsalen od raňajok už ubehol nejaký ten čas.

Pamätná tabuľa, Gran Corda je vľavo hore

Práve začalo vychádzať slnko. To nám v tejto chvíli prišlo vhod a v jeho prvých dnešných lúčoch uvidel Jano začiatok reťaze. Bola hneď nad nami, doľava hore od pamätnej tabule. Bolo to presne opačným smerom ako sme poslali Nemcov, tak sme ich ešte aspoň upozornili a postupovali ďalej.

Začiatok reťaze Gran Corda

Toto bola posledná orientačne náročná pasáž. Odteraz nám stačilo sledovať líniu hrebeňa po fixných isteniach. Maťo síce občas istenia ignoroval a snažil sa Peťa presvedčiť, že najlepší lezecký štýl je tzv. KP – kade pustí (s týmto už mali skúsenosti z Paklenice, akurát vtedy nepustilo 🙂 ), ale vždy sa zakrátko napojili na správnu trasu. Slnko už tiež vyšlo a videli sme tak cestu pred sebou. Dokonca sa hore začala objavovať silueta vrcholového kríža. To všetkých povzbudilo aj keď bolo jasné, že sme mali pred nami ešte zopár hodín výstupu.

Východ slnka nad Alpami

Po hrebeni sme stúpali na vrch Pic Tyndall, 4 241 metrov vysoký vrch, ktorý bude navždy v tieni svojho slávneho suseda. Výhľady boli dychberúce. Všade navôkol alpské ľadovce prerezané strmými skalnými štítmi. Koľko z nich sa nám podarí vyliezť? O koľko sa vôbec pokúsime? Teraz ale späť do reality. Z vrcholu sme zlanili jednu krátku lanovú dĺžku. Dostali sme sa do sedielka pod hlavným vrcholom. Odtiaľ sme už videli zreteľnú líniu istení až na vrchol.

Cesta na Pic Tyndall, hlavný vrchol Matterhornu v pozadí

Matterhorn z Tyndallu, vidieť celé cestu aj s rebríkom (Scala Giordano), hore je kríž na Talianskom vrchole

Matterhorn posledná časť

Pred nami bol vodca s klientom, nemali nijak závratné tempo, ale nám to v tejto chvíli nevadilo. Predsalen sme boli vo výške okolo 4 300 metrov a na rýchle tempo nám už ani neostávala energia. Prišli sme pod najťažší úsek cesty smerom hore, lanový rebrík s drevenými stupmi. Možno sa vám nezdá, že by rebrík mohol byť ťažké miesto pri horolezeckej túre, ale môžete nám veriť, v 4 400 je to niečo iné ako liezť na povalu.

Fixné laná a rebrík na Matterhorn

Fixné laná a rebrík na Matterhorn

Tu sme sa museli vynútene rozdeliť. Po tom, čo Maťo s Peťom vyšli hore, začali schádzať ľudia, ktorí už boli na vrchole. Táto premávka nás stála asi pol hodinu času. Peťo sa už netrpezlivo pýtal, kde sme. Použil na to jednu z vysielačiek, ktoré sme kúpili tesne pred odchodom do Talianska. Rozmýšľali sme o tom už dlhšie, ale viete ako to je, na všetko máte čas a nič netreba riešiť až zistíte, že zostávajú necelé dva týždne do odjazdu na výlet, dátum ktorého ste dohadovali pol roka dopredu. Uistili sme ho, že rebrík už máme za sebou a ideme ďalej po fixných lanách. Čakali nás teda na vrchole.

Rebrík zhora

Po 6,5 hodinách sme vystúpili na Matterhorn. Teda na Mont Cervino aby sme boli presní, Taliansky vrchol s výškou 4 476 metrov. Bol jednoznačne identifikovateľný podľa železného kríža. Švajčiarsky vrchol je o 2 metre vyšší a pokrytí snehom. Najprv sme spravili niekoľko povinných fotiek s krížom a vlajkou ako správni vlastenci (len nie na Kriváne). Potom nasledoval prechod na švajčiarsky vrchol. Na ten sme potrebovali obuť mačky a vziať do ruky čakan, ktoré sme celý čas ťahali na batohoch. Za priaznivých podmienok je to totiž jediné miesto, kde potrebujete zimnú výstroj pri výstupe z tejto strany hory (to sme ešte netušili, čo nás čaká neskôr). Spravili sme foto / video zastávku aj tu. Výhľady sme ešte stihli parádne, asi o 5 minút neskôr sa vrchol ponoril do mliečneho oparu známeho aj ako oblaky.

Matterhorn, oba vrcholy, vzadu výhľad

Vrchol Matterhornu

My na zasneženom Švajčiarskom vrchole Matterhornu

Začali sme zostupovať. Zvolili sme taktiku zlaňovať čo najviac to bude možné. Maťo s Peťom išli prví a hlásili nám cestu a dobré body na zlanenie. Postupovali sme pomalšie ako ostatní, ale prišlo nám to bezpečnejšie. Vrásky na čele nám však začali robiť búrkové oblaky, ktoré sa začali hromadiť všade navôkol. Naše obavy neostali planými a o pár minút sme už v jednom takom zostupovali.

Zlaňovanie z vrcholu Matterhornu

Zostup tou istou trasou po hrebeni Liongrat ako výstup, oblaky sa približujú

Zrazu sme začali počuť zvláštny zvuk pripomínajúci bzukot komárov. Po chvíli nám to došlo. Čakany na batohoch sa nám nabíjali elektrickým prúdom z oblaku. Do toho začali padať krúpy. Situácia nevyzerala dvakrát príjemne berúc do úvahy, že sme sa nachádzali na hrebeni Matterhornu v búrke, ale zostupovali sme ďalej. Naďalej sme dosť zlaňovali a boli sme tak väčšinu času stále o niečo istení, buď o lano alebo na štande, čo aspoň o niečo znižovalo rizikovosť situácie. Laná fungovali super aj mokré a tak do dvoch hodín sme boli z oblaku preč.

Zlaňovanie z hrebeňa Liongrat v oblakoch

Späť na “ferate”, vďaka búrke rovnako klzkej, ako ráno

Už bolo dobre. Videli sme aj strechu chaty a terasu kde si už vodcovia po úspešnom zostupe vymieňali názory a sledovali pri tom stenu nad sebou, či sa nezjavia nejakí oneskorenci ako my. Stále sme mali tak hodinu dole a nezostávalo nám iné, ako pokračovať. Majo už bol možno z toľkej pozornosti premotivovaný a z jednoho štandu hodil lano dole sťa by jojo, ktoré mu skoro dalo facku naspäť 🙂 . Akurát v tom momente medzi nami a chatou prebehol malý mráčik a tak sme sa na tomto incidente zasmiali len my.

Chata Carrel, už len pár metrov…

Boli sme na poslednom zlaňáku asi 40 metrov nad chatou keď sa podobná situácia zopakovala. Akurát teraz som bol hlavným protagonistom ja a celá terasa, na ktorej už oddychovali aj Maťo s Peťom, sa prizerala ako sa pekne zbalené lano, ktoré som na 0,00000001 s spustil z dohľadu, zamotalo a pri pokuse hodiť ho dole preletelo asi tak maximálne 4 metre 🙂 . Ničto, karma je zdarma a ostatní mali aspoň zábavku. To sme ešte netušili, že to isté lano sa nám pri sťahovaní zasekne. Keď sa darí, tak sa darí…

Posledné metre nad chatou, tu sa nemôže nič stať…

… a stane sa toto

Konečne sme na chate. Trvalo nám to dole okolo 8,5 hodiny, celková bilancia dnešného dňa tak činila 15 hodín chodenia, lezenia a zlaňovania. Sú tu už skoro všetci, ktorí dnešný deň išli hore. Dve dvojice nás totiž obchádzali smerom hore keď my už sme šli dole a dosiaľ sa nevrátili. Videli sme však letieť záchranársky vrtuľník k vrcholu (inak pomerne častý jav po celú dobu, čo sme na kopci) a dole čosi zvážať, takže sme si mysleli, že minimálne jedna dvojica sa dostala dole takto. Vychutnali sme si poriadne jedlo a pripili sme si pivom, ktoré predávajú rovno na chate asi tak so 100% prirážkou, ale stále za 3€. Po povinnom informovaní rodinných príslušníkov, že sme prežili tento deň, nám ostávalo už len poriadne sa vyspať na zajtrajší zostup, ktorý nebude o nič lahší.

Sušíme veci na chate, v pozadí na poličke domáci slivkový džem pripravený na raňajky

Tuniaci s pivom po úspešnom zostupe

Zostup z chaty Carrel

2019.7.27- Po pivku sa nám zaspávalo veľmi dobre, ale idylka netrvala dlho. Počas spánku viacerých z nás zobudil krik. Bol to Chatár, snažil sa vo viacerých jazykoch dorozumieť s tímom, ktorý ostal na skale. Už včera večer pred tým, ako sme šli spať, chatár stále pozeral na výstupovú trasu a zdalo sa mu, že sa na nej ešte nachádzajú ludia. A neskôr sa jeho prepoklady aj potvrdili, aj keď nikto z nás na skale nikoho nevidel. Darmo, vysokohorský sokolí zrak chatára je na nezaplatenie. Posledému z nás (Petrovi) povedal chatár pred spaním nech nezamyká, aby nechal otvorené pre prípad, že tí horolezci zostúpia a budú chcieť prenocovať. A teraz je zhruba polnoc, vonku sa rozfúkal studený vietor, mrzne, naviala sa riadna dávka snehu a oni sú stále v stene. Chatár sa pýta Ratyho, ktorý šiel na polnočnú toaletu, či si môže požičať našu termosku, pretože chcel doniesť čaj tým neštastníkom v stene, keď pôjdu po nich. Problém bol, že Raty nevedel, čia je tá termoska, a tak nás jemne zobudil a popýtal sa. Nebola však nikoho z nás. Jediné, čo sa tým zobudením podarilo bolo, že Peter sa celý nažhavený pozrel na Ratyho, a nakoľko ten mal na sebe nahodené výstupové nohavice, Peter situáciu vyhodnotil tak, že im ide Raty pomôcť v záchrannej misii. Ihneď sa chcel tiež obliecť a ísť pomôcť, ale nakoniec sa nedorozumenie vyjasnilo a nikto nikam nešiel. A navyše, tak ako Martin správne poznamenal, vlastne by sme tých profíkov iba zdržovali. Budíček sme mali o 6:15. Na raňajky dojedáme zvyšky domáceho džemu od Janovej babky a natierame si ho na veku. To či je veka ideálny chlieb na džem je otázne, avšak v týchto podmienkach je to pre nás all inclusive. Možno okrem Maja, ktorý jednu veľkú dávku džemu, miesto na chleba, hodí nedopatretím na stôl.

Panoráma z chaty

Z chaty vyrážame o 7:00. S krásnou panorámou, ktorú je vidieť z chaty sa lúči ťažko. Mačky sme obuli hneď pod chatou, v blízkosti toalety. Tá nám na rozlúčku posiela silný odorant, ktorý v nás zbudil sentimentálne pocity. Ratymu sa podarilo zísť viac menej bez problémov, až k prvému zlanovaniu, ale zvyšok tímu hodnotil situáciu inak a naviazal sa hneď za chatou, co spôsobilo mierne zdržanie. Potom sme sa všetci stretli v štande. Rozhodli sme sa schádzať ako jeden tím, a tak spájame laná a máme celých 60 metrov zlaňovacej dĺžky. Raty zlaňoval ako prvý a Peter zostal na štande ako posledný, pretože oni dvaja mali medzi sebou zvlášte nadpozemské spojenie, ktoré im dovolovalo medzi sebou komunikovať a dohliadať tak na bezpečný priebeh zostupu. To spojenie sa volá vysielačky motorola. Na štande prebehla ešte krátka debata s jedným tímom angličanov z Liverpoolu, ktorí sa pýtali, či môžu zlaniť s nami, pretože oni by museli zlaňovať po jednej dĺžke a my sme si to skracovali po dvoch, avšak keď videli, že nás je päť a že sa nijako neponáhľame, tak si to rozmysleli.

Druhý štand

8:40 sme boli na druhom štande a krčili sa na platničke, kde sme po jednom pomali zlaňovali do sedla. Všetci sme boli odsadnutí, alebo minimálne zaštandovaní. Paradoxne okolo nás prešiel chatár, ktorému pravdeopodobne už skončila šichta. Vykračoval si po platničke v mačkách sólo a mávnutím ruky nás pozdravil. Peter sa ho pýtal, či včerajšia záchranná akcia prebehla v poriadku a odpoveď bola našťasite pozitívna. Po druhom zlaňáku už nasledoval schodný terén. Pár krát sme sa tam ocitli v nepríjemnej pasáži, ktorú bolo treba zliezať, ale aspoň sme precvičili mixové lezenie. Aj keď nás mix trochu potrápil, zachvíľu sme už tlačili sójové tyčinky v sedle Colle del Leone. Zo sedla to už šlo pomerne rýchlo, ale morál na snehových úsekoch sa dal preskúšať. Avšak sneh sa ukázal ako veľmi stabilný, aj napriek tomu, že v noci nasnežila nová vrstva a miestami aj spŕchlo. S očami samozvaných odborníkov vylučujeme prítomnosť lavín a pokračujeme čo najviac po snehu. Raty šiel prvý a traverzy cez sneh vychádzali na meter presne, takže sme boli celý čas istení borhákom, alebo aspoň sľučkou. Na dlhších snehových pasážach ideme nerovnakou rýchlosťou, čo sposobuje groteskné výmeny názorov medzi rýchlim lídrom a predposledným členom, ktorý je pravidelne v dôsledku ťahania lanom na zadku.

Na začiatku jednej snehovej pasáže

Po ceste dolu sa sem tam skontaktujeme s Ikim, ktorý sa už nevie dočkať, kedy zídeme dolu. Už tri dni sám kolonizuje šesťmiestny stan a jeho denný režim, spočívajúci prevažne v jedení a následom oddychovaní, musí v miestnych vzbudzovať zaujímavé otázky. Hlavne príhoda, keď si schrupol pod stanom bez sieťky, a na ruku sa mu vyštveral pomerne veľký exotický pavúk. Zo stanu vyletel rýchlosťou mydla na kachličke a odvedy sme už mali postavené sieťky proti hmyzu.

Hneď ako zbadáme chatu Abruzzi a zhodnotíme, že sme približne dve hodiny od nej, voláme na taxi. Vedia po nás prísť približne za tri hodiny. Nevadí, nie všetko musí v tomto výlete klapnúť presne, ako má – utešujeme sa. Raty, Jano a Majo boli na chate prví, zatiaľ čo Peter s Martinom ostali mierne pozadu. Ťažko povedať, čo za to mohlo, ale Petrov spacák, kotúľajúci sa dolu svahom, tiež mohol spôsobiť isté zdržanie. Peter a Martin oznamujú cez vysielačku, že ostávajú pri jazierku nad chatou, kde si idú omočiť unavené chodidlá. Obratom sa dozvedajú, že sa podarilo vybaviť odvoz dolu skôr, a tak sa močenie nôh nekoná. Stretli sme sa teda všetci pri chate, kde sme si podali ruky a pogratulovali si k šťastnému výstupu a zostupu. Ťažko povedať, kedy presne sa dá výstup považovať za ukončený, pretože strmá cesta z chaty Abruzzi po serpentínach v Defenderi, čo bol náš taxi, mohla byť tiež fatálna. Ale ostrielaný vodič to zvládol na jednotku. Na parkovisku nás čakajú tri udalosti: vytešený Iki, s ktorým sme sa okamžite zvítali, dvaja Moraváci, ktorý z nás ťahajú informácie o výstupe a napokon, sladký pocit, keď sme si vyzuli topánky a prešli sa po teplej tráve futbalového ihriska.

Sladká odmena

Potom sme všetci zbehli na vynikajúcu zmrzlinu, ktorej veľkosť kopčeka záležala od nálady čašníka. Niekto si dal ešte aj pivko (bol to Peter a Majo), niekto kúpil Toblerone (Raty), iný zas tlačil do úst obrie olivy (Martin), potom sme tu mali jedného s plnými rukami darčekov pre známych (Jano), a nakoniec zodpovedný vodič, ktorý za ten čas, čo nás čakal spotreboval dosť pív, a tak teraz cucal colu (Iki). Vrátili sme sa do kempu, kde sme najprv povybalovali veci na sušenie, a potom si navarili geniálny kuskus. Mali sme aj jednu debatu s poľským tímom, ktorý zisťoval infošky o výstupe, nakoľko ich to čakalo o pár dní. Zastavil sa u nás aj chlapík z Liverpool tímu, s ktorým sme sa stretávali počas zlaňovacích pasáží na zostupe.

Kuskus s tuniakom v kempe

Nálada v base campe bola výborná, a tak sme sa ju vybrali utužiť do najbližšej krčmy. Tam sme pozdvihli krígle piva, teda jeden člen, Martin, pozdvihol nejakú ovocno jogurtovú srandu, ktorú si, pre zvyšok tímu z nepochopiteľných dôvodov objednal.

Pivko po úspešnom výstupe

Nad kempom začala padať tma. Šiesti chalani ,,Tuniaky“ sa rozprávali pri stole v krčme, bez významnejších plánov na ďalšie dni. Atmosféra napovedala, že úspešný týzdeň v Taliansku je u konca. Dosiahli sme vrchol Gran Paradisa, dosiahli sme vrchol Matterhornu.

Ďakujeme tým dvom obrom, že nás pustili na svoje vrcholy.

Ak ste si nepozreli video na začiatku, môžte tak učiniť teraz.