ž pri našich turistických začiatkoch na strednej sme si povedali, že raz určite pôjdeme na Kilimanjaro. Jednu z najvyšších ak nie rovno najvyšiu “walkable” horu na svete. To znamená, že tam netreba špeciálne vybavenie a nie sú tam nijaké technické horolezecké úseky. Celá trasa sa dá v podstate odkráčať. Tieto myšlienky nabrali reálne kontúry v roku 2019 keď sme nakúpili letenky do Tanzánie a začali plánovať. Výstup na Kili na vlastnú päsť je zakázaný, treba si najať agentúru. O tom, ako aj ďalších veciach (víza, očkovanie, atď…) píšeme v samostatnom článku. Teraz preskočíme pol roka na január 2020 (to sme ešte netušili, čo to bude za rok) kedy naše africké dobrodružstvo začalo.
Doma
Na rozdiel od vačšiny iných výletov mám už veci pripravené a pobalené do balíčkov. Po robote ich už len natlačím do 100 l batohu, ktorý pôjde do podpalubia. So sebou si chcem brať ešte jeden malý ruksak. Autobus z Bratislavy do Viedne ide o 3:00 v noci, asi o 22:30 dorobím bagety na cestu a idem spať.
Deň 0
Lacov otec nás – jeho a mňa – berie na Mlynské Nivy. Stanica je do 4:00 zatvorená a tak sa ideme rovno postaviť do rady na nástupište. Tam sa stretávame s ďalšími členmi výpravy – Maťom a Palom. Rovnakým spojom sa zjavne chystá veľa ľudí lebo pristavili rovno dva autobusy. Cca 3:45 sme vo Viedni. Čakáme zvyšných parťákov, teda tých, ktorí idú s nami týmto letom – Naty, Mišo, Jano. Poslední dvaja do partie sa pripoja priamo v Arushi. Zabalíme batožinu do fólie, ktorá simuluje nejakú ochranu. Aspoň nám neodtrhnú pracky z batohov. Odovzdáme batožinu a majitelia zlatých kariet idú okúsiť dobroty miestneho salónika. Dávajú si načas, ale lietadlo stíhajú.
Po vzlietnutí nám rozdávajú sendviče a pitie. O chvíľu príde jedna z letušiek k našim sedadlám a zisťuje, ktorý z nás je Palo. Pali dvíha ruku akoby sa práve prišlo na to, že spravil niečo zlé a prišli mu vynadať. Skutočnosť je však veselšia. Letuška mu len chcela zagratulovať k narodeninám a odovzdať fľašku šampusu ako darček.
Prestupujeme v Amsterdame, kde máme hodinu času. To sa nakoniec ukazuje ako akurát na presun cez letisko. Pala zastavuje náhodná pasová kontrola. Tentoraz žiadne gratulácie neprichádzajú. Čakáme ho a prídeme práve včas na gate-u, rovno môžeme nastupovať do ďalšieho lietadla. V tom už ostaneme až do konca 8,5 hodinového letu na medzinárodné letisko v Arushi iba niekoľko desiatok kilometrov od Kilimanjara. Krátko po štarte prinesú obed v podobe gumenného kuraťa. Čas si krátime hraním hier, pozeraním filmov, čítaním alebo spánkom.
Po pristátí ideme traja s vopred schválenými vízami do inej rady ako zvyšok. Časovo to však trvá zhruba rovnako, záleží od počtu ľudí pred konkrétnymi okienkami. Pali má znova smolu, nestihli mu schváliť žiadosť o víza podanú online a tak musí podať novú. To by nebol problém, keby ale zároveň nemusel znova zaplatiť poplatok 50 eur. Holt, sú aj iné krajiny okrem Slovenska, kde si úrady neposielajú navzájom dáta. S čím však môžete naisto počítať sú roje múch a komárov, ktoré vás tu okrem colníkov privítajú.
Pripoja sa k nám aj poslední dvaja dobrodruhovia – Meri a Hurbik. Takto skompletizovaní ideme von, kde už čaká šofér. Poznáme ho podľa ceduľky. Berie nás na ubytovanie White House of Tanzania, ktoré sme si dopredu rezervovali. Tam sa akurát pozdravíme s domácimi aj so psom, najeme sa a ideme spať do moskytiérami chránených postelí.
Deň 1
Ráno nachystáme batohy pred dom a ideme raňajkovať. Po chvíli už trúbia šoféri spoza brány, od jedla sa však nenecháme vyrušiť. Je tu toho naozaj požehnane. Po jedle sa ideme zvítať s našimi parťákmi na nasledujúci týždeň. Hlavný guide sa volá Bon, rozpráva nám základné info a schvaľuje naše batohy ako vhodné pre nosičov. Tí si ich aj tak neskôr nabalia do nepremokavých vakov a naložia na hlavu. Nastupujeme do dvoch pristavených terénnych áut a čaká nás 2,5 hodinová cesta ku bráne Machame prerušená len nákupom vody a snackov.
Pred bránou sa zaregistrujeme do formulárov, vyfasujeme lunch boxy, Bon nám predstaví ostatných vodcov a potom už len čakáme na vstup. Čakáme nakoniec niekoľko hodín a dumáme čím to môže byť. Či tým, že je tu nezvyčajne vysoký počet turistov alebo tým, že naši nosiči boli na konci rady na váženie (každý nosič si musí nechať pred vstupom do parku odvážiť bagáž), ale asi kombinácia oboch možností.
Čakanie na štart si krátime jedlom. Zjeme väčšinu z našich obedových boxov, ktoré pozostávajú z kuraťa, vajíčka na tvrdo, keksíkov, pomaranča a džúsiku. Keď už sme skoro všetko zjedli a celé okolie preskúmali aj dvakrát, začíname sa hýbať.
Je asi 14 hodín a robíme prvé kroky smerom k vrcholu. Čaká nás 1200 výškových metrov do kempu a jeden z vodcov, ktorý má na starosti našu skupinu, nasadzuje pre nás prekvapivo pomalé tempo. Ale asi vie, čo robí. Cesta je zo začiatku široká a rovná, v Tatrách taká nie je pomaly ani na Hrebienok. Prostredie a príroda je tu ale úplne iné ako Európske a po ceste džungľou stretneme aj pár opíc.
Tempo bolo nakoniec nastavené tak akurát. Tesne pred zotmením prichádzame do kempu. Paliho smola neopustila ani teraz, keď mešká jeden z nosičov a zhodou okolností nesie jeho batoh. Nakoniec sa ho dočkal rovnako ako my večere, ktorá bola dosť bohatá (polievka, zelenina, zemiaky, ovocie, čaj).
Po večeri máme brífing ohľadom ďalšieho dňa a poberáme sa spať do pripravených stanov, ktoré postavili nosiči už pred našim príchodom. Tým, že sme boli poslední, ušlo sa nám miesto tak 500 metrov od centra kempu. To má ale aj výhody ako napríklad menej ľudí na záchode. Budíček je nastavený na 6:30.
Deň 2
Ráno sa nemusíme o nič starať. Prídu nás zobudiť ku každému stanu osobne. Použijú pritom sériu troch ikonických otázok: “How are you?” – “How are you doing?” – “Water of washing?”, ktoré, ako neskôr zistíme, sa budú opakovať pri každej možnej aj nemožnej príležitosti. O 7:00 ideme na raňajky, ktorých jadro tvorí chutná kaša neznámeho pôvodu, čerstvé ovocie a čaj. Doplnené sú ale o omeletu, párky aj palacinky a tak vôbec nezaostávajú za tými pozemskými, servírovanými o pár tisíc metrov nižšie.
Okolo 8:00 vyrážame na cestu. Je pred nami asi 800 výškových metrov do oblasti Shira Cave. Po ceste veľa pijeme a máme občas pauzy na snacky. Ako prvý ide ďalší z vodcov, Emanuel, ktorý drží stále pomalé tempo. Ale nestažujeme sa, zjavne to nejde prvý krát. Vlastne ako sme sa neskôr dozvedeli, na vrchole bol už 71 krát… Príroda nás neprestáva prekvapovať svojou rozmanitosťou. Vychádza slnko. Natierame si našu pokožku opaľovacím krémom. O 30 minút sa zaťahuje a začína pršať. Aspoň sa nespálime.
Popoludní prichádzame do kempu Shira cave. Na obed čakáme po ležiačky v opäť pred našim príchodom postavených stanoch. Naše miesto je hneď vedľa heliportu. Hádam nikto nebude potrebovať odvoz. Obedové menučko sa tentoraz začína pukancami. Áno, čítate správne. Po vstupe do jedálenského stanu nás privíta obrovská tácka popcornu. Ten zapíjame čajom. Naše počiatočné nadšenie postupne vystriedajú rozpačité pohľady, či to bol celý obed. Naštastie nie. Akurát meškajúci nosič dnes niesol potraviny. Donesú nám špagety s mäsovou omáčkou a dokonca jednu porciu zeleninovej omáčky pre našu (zatiaľ) jedinú bylino-tuniako-žravú členku.
Po obede je v pláne aklimatizačný výstup kúsok nad tábor. Zatiaľ oddychujeme v stanoch. Plány ale hatí neutíchajúci dážď. Vodcovia rozhodujú, že nikam nejdeme. Nakoniec ideme 🙂 . Dážď troška zoslabuje a ostatné skupiny sa chystajú na výlet. Tak sme sa obliekli aj my a ideme si odskočiť aspoň na zlomok plánovanej trasy a to 50 výškových metrov nad kemp. Vraciame sa tesne pred večerou, ktorá je rovnako bohatá ako obed.
Večer nás čakajú ešte bojová porada a ide sa spať. Zajtra nás čaká celkom náročný deň s prechodom Lava Tower vo výške cez 4600 m. n. m.
Deň 3
Už si pomaly zvykáme na rannú rutinu. Tri otázky, zobudenie, umytie v lavóri teplej vody, pobalenie vecí a presun na raňajky. Kaša, ovocie, ale aj omeleta a párky. Vyrážame stúpať na Lava Tower. Prvý je opäť Emanuel a nasadzuje pomalé tempo. Krajina sa postupne stáva viac kamenistou.
Snažím sa veľa piť a rýchlo a hlboko dýchať. Zatiaľ mi táto taktika funguje a nebolí ma hlava ani žalúdok. A to dokonca ani keď prídeme na Lava Tower vo výške približne 4600 metrov. Tam sa ale zdržujeme kvôli dažďu len krátko. Dážď bol náš častý spoločník aj napriek tomu, že sme tu v januári, čiže v období sucha. Podľa Emanuela je to ale lepšia alternatíva ako horúčavy a úpek, z ktorého hrozí úpal.
Dnes nás čaká už len zostup do Baranco campu vo výške 4000 m. n. m. Toto bolo zároveň najvyššie miesto nášho výletu okrem samotného výstupu na vrchol. To som sa aj trochu čudoval, prečo sa aklimatizujeme na takúto výšku, keď vrchol je o dosť vyššie, ale s takýmito výstupmi som mal presne nulové skúsenosti, tak so to nechal na tých skúsenejších. Zostup do tábora viedol priamo vodopádom a tak sme boli mokrí už kompletne.
V kempe nás čaká pre zmenu večerná rutina: rozložené stany, prinesené veľké batohy, čaj. Asi polhodinové okno pred večerou, keď svieti slnko, využívame na rýchle usušenie vecí. V jedálenskom stane si vychutnávame pripravené menučko: polievka, toasty, zelenina, ryža. Jedine Palovi je trocha zle a tak ostáva aj počas večere v stane. Ako sa hovorí: keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore, a tak kuchár priniesol polievku priamo Palovi do stanu. Druhé jedlo už odmieta a tak si ho s veľkým nadšením delia nosiči medzi sebou.
Nasleduje brífing na nasledujúci deň a spánok. Vďaka tomu, že sme si zvolili 7 dňový variant, nás teraz čakajú dva ľahké dni cestou do Base campu opäť vo výške 4600 metrov.
Deň 4
Tento deň je vlastne bonusový. V klasickom itinerári je spojený s tým nasledujúcim, ale my sme si vypýtali deň navyše pri ceste hore. Ako bonusový deň nám na úvod skýta bonusový výhľad. Vidíme na chvíľu zasnežený vrchol hory, vidíme cieľ nášho putovania. Máme o čom rozprávať pri raňajkách.
Dnes nás tak čaká len 5 kilometrový presun do dalšieho kempu. Môžeme si tak dopriať luxus v podobe neskorého štartu a ešte pomalšieho tempa, na aké sme zvyknutí. Je to luxus nielen na pomery tatranských turistov, ale aj na pomery tých afrických. Ale nevidíme najmenší dôvod, prečo by nám to malo vadiť. Postupne sa húsenica nosičov a turistov dostáva pod Barranco wall, najstrmší úsek výstupu.
Nemusíte sa báť, žiadne lezenie sa nekoná. Cestička sa kľukatí pekne postupne hore po skalnom teréne. Predbiehajú nás nosiči nie len z našej skupiny. Obídeme aj Hugging Rock, skalu, ktorú si môžete pekne pomojkať. Blížime sa postupne na “vrchol” steny. Okolie už pripomína sopečnú krajinu.
Ako to už bolo posledné dni, druhá časť dňa je zostup do kempu, tentoraz do Karanga kempu. Najprv vybavíme obed. Po pauze by mala nasledovať ďalšia aklimatizácia. Dážď je však aj tentokrát proti. A na rozdiel od predošlého pokusu o aklimatizáciu, dnes nepoľavuje. Tak odpočívame stále v stanoch. Pred večerou prichádza naša stará známa – water of washing. Vzhľadom na dostupnosť vody je to predposledná teplá voda na nasledujúce dva dni. Aj tak obdivujeme nosičov, koľko toho musia pre nás vyniesť.
Večeru si ako vždy vychutnávame. Ešte stále máme aj ovocie ako dezert. Po brífingu sa odoberieme spať. Potrebujeme načerpať sily na posledné dva ťažké dni.
Deň 5
Už to poznáme naspamäť, budíček, lavór vody, pobalenie vecí, bohaté raňajky, štart. Ako som už spomínal, vďaka včerajšku nás dnes čaká podobne krátky a ľahký presun z kempu Karanga do Barafu vo výške 4600 m. n. m. Ten slúži ako Base camp pre väčšinu expedícii na kopec. Na rozdiel od predošlých dní máme pomerne často výhľad na vrchol pomedzi oblaky.
Terén je prevažne skalnatý so skoro žiadnou alebo minimálnou vegetáciou. Kráčame v zástupe ako husičky za Emanuelom. Ani sa nenazdáme a okolo poludnia dorážame do kempu. Je to naše východisko na zajtrajší výstupový pokus.
Naše stany sú rozložené na konci kempu, ideme k nim dlhšie ako som predpokladal. Na druhú stranu nasledujúci deň budeme mať o to kratšiu cestu, kedže stále kráčame v smere výstupu. Stále nás nebolia hlavy ani žalúdky, čo je dobré znamenie.
Po olovrante, na ktorom sa tento raz servírovalo kura v kombinácii s chlebom vo vajci, si ideme na chvíľu ľahnúť. Teraz už pociťujem stratu apetítu. Je to zvláštny pocit. Nič ma nebolí, ale nechutí mi jesť. Kura som radšej ani neriskoval koštovať. Ako tak pozerám okolo stola, poslednú večeru pred výstupom sme sa už viacerí zmenili na bylinožravcov. Druhé kolo sú špagety, z nich si aspoň niečo naberiem a zjem.
V rámci možností nasýtení sa poberieme do spacákov. Nachystám si výstupové veci, ktoré sa skoro týždeň niesli na hlave niektorého z nosičov. Termo, goráčové veci a vibramy. Aj tie som mal zabalené v batohu a neriskoval premoknutie v ďaždi. Ostatní riskovali, ale našťastie všetko všetkým vyschlo (vlhké veci v 6000 by asi neboli nič moc) a sme ready na deň D. Budík je o 23:00!
Deň 6 – vrcholový výstup
Dobré ráno. Vlastne, dobrý večer! Áno, ďalší deň sa začína vlastne včera. Budíky nás postupne budia o 23:00. Obliekame všetko na seba a presúvame sa na “raňajky”. Dávame čaj a kašu, balíme keksíky a sme pripravení vyraziť. O cca 0:15 štartujeme z kempu na vrchol. Je pred nami asi 1200 metrov stúpania na strechu Afriky. Idú s nami len 4 vodcovia, žiaden nosič.
Všetky skupinky z kempu vytvorili reťaz čeloviek na cestičke smerom k vrcholu. Motá sa ako svetielka na vianočnom stromčeku. Prvý krát je v čele skupiny Bon a je cítiť, že tempo je rýchlejšie ako predošlé dni. Asi sme urobili až príliš dobrý dojem. Moja taktika sa nemení, snažím sa veľa piť a dýchať. Žiadne náznaky nevoľnosti sa nedostavujú, čo je super. Čo sa ale dostavuje, je nedostatok energie. To zas až tak super nie je.
Ako prvý spomaľuje Palo, ale pokračuje ďalej v doprovode Emanuela. Asi hodinu od Stella pointu prichádza kríza aj na mňa. Už sa musím na chvíľu posadiť, normálne sa mi zatvárajú oči počas chôdze. Pokračujem s jemným odstupom od skupiny. Ide so mnou Joshua. Po čase mi zoberie aj batoh a snaží sa ma povzbudzovať. Napriek tomu postupujem strašne pomaly. Takýto nedostatok energie som ešte nezažil. Možno pri výstupe na Kazbeg, ale aj tam to bolo oveľa lepšie. Jedine pozitívum je, že má stále nič nebolí. Už to musím vyjsť len vo svojej hlave. Presvedčiť nohu aby sa pohla dopredu, potom druhá a tak stále dokola. O chvíľu, ktorá mi prišla ako nekonečná, počujem ostatných kúsok nado mnou. Prišli sme na Stella point vo výške 5756 m. n. m. a zatiaľ teda nezaostávam za skupinou tak veľa, ako sa mi v mojej spánko-chôdzi zdalo.
Najťažšie stúpanie máme za sebou, odtiaľto by to už mala byť o niečo lahšia cesta až na vrchol. Každý sa potešil, že sme skoro tam a posledné stovky metrov konečne vnímam okolie. Je asi 6 hodín ráno. Ku vrcholovému krížu prichádzame práve v čase východu slnka. Môžeme si vychutnať nádherné výhľady na Africkú krajinu aj s netradičným doplnkom v podobe ľadovca, na ktorom stojíme. Teplota je hlboko pod bodom mrazu, hydrapack mám zmrznutý už asi hodinku.
Dlho sa tu však nezdržujeme a po pár minútach, ktoré sme využili na povinné fotky a videá, smerujeme opäť dole. Zakrátko stretneme Paliho na ceste hore. Povzbudíme ho, že to má len kúsok a ideme smer kemp. Táto časť ide oveľa ľahšie. A navyše v rannom svetle sa nám odkryli spomínané scenérie okolo.
Niečo vyše 2 hodín a sme späť pri našich stanoch. Návrat z túry o 8:30 je tiež pre mňa novinka. Nosiči nás veselo vítajú a gratulujú nám k úspešnému výstupu. Naschvál nepíšem k dobytiu alebo pokoreniu vrchola lebo hory sa nedobýjajú. Hory nám len dovolia na ne vystúpiť a prípadne v poriadku zostúpiť. Ideme si nachvíľu ešte oddychnúť a pospať. Okolo 11 nás vodcovia budia na obed. Po ňom nás čaká ešte zostup do ďalšieho tábora. Musíme už ísť, predsalen je to ešte 1500 metrov nižšie. Sme celkom zničení, ale s malými batohmi a smerom dole by sme to mohli zvládnuť. Akurát si pri takomto počasí musíme dávať pozor na úpal.
Len čo zostúpime pár stoviek výškových metrov, príroda sa opäť vráti ku svojmu džungľovému charakteru. Je to celkom zmena po takmer dvoch dňoch chôdze po prašnom a skalnatom teréne, prerušenej len ľadovcovým úsekom pod vrcholom. V kempe je už všetko pripravené, stany, jedáleň (čiže väčší stan), občerstvenie.
Po večeri si ešte voláme Bona a debatujeme o výške sprepitného pre celý tím. Máme nejaké čísla z internetu aj priamo od Casima, tak si to chceme potvrdiť. Dohoda je, že to zaplatíme jemu zajtra po raňajkách a on to už prerozdelí medzi ostatných členov.
Deň 7
Budíme sa do posledného šlapacieho dňa. Po obvyklých ranných rituáloch a opätovnom požití množstva jedla na raňajky prichádzajú na rad oslavy. Ešte pred nimi ale chceme odovzdať všetkým zúčastneným tringeld. Vonku sa zhromaždia všetci členovia výpravy. Pali, ktorý sa dobrovoľne prihlásil na moderovanie rozdeľovania finančného obnosu, nahlas prečíta čiastky, ktoré sme pridelili ku každej profesii (vodcovia, nosiči, kuchár, pomocný kuchár, …). Zdá sa, že s výsledkokm sú všetci nadmieru spokojní lebo hneď, ako sa dozvedia sumu, začnú sa usmievať od ucha k uchu.
Po formalitách už začínajú všetci spievať a tancovať. Postupne sa k nim nesmelo pridávame aj my. Trvá to niekoľko minút a všade je cítiť dobrú náladu z úspešného výstupu. Treba však ešte zostúpiť úplne dole. To nám ide pomerne ľahko. Aj keď nejaká tá únava sa po 7 dňoch predsa len ukazuje, stále je to iba cestou dole. Tá je opäť ponerená celá do hustej džungle.
Pri výstupnej bráne zamierime do kancelárie, tam nám vytlačia pekné certifikáty potvrdzujúce úspešný výstup. Ideme k pristaveným autám, ktoré nás vezú do turistickej usadlosti spojenej s jedálňou, kde máme pripravený obed. Je to spojené aj s turistickým obchodom a po pozemku sú rozostavané rôzne sochy. Všetko sa tu samozrejme dá aj kúpiť aj keď nie zrovna lacno, ale na sochy fakt nemáme miesto v lietadle…
Po obede nám Bon podpíše a odovzdá certifikáty a jediné, čo ostáva, je vrátiť sa na ubytko. Ak ste si, rovnako ako my, mysleli, že nás čaká obyčajná cesta autom, ste na omyle. Nuda nás nečaká ani teraz. Už po pár kilometroch začne jedno auto spomaľovať. Máme defekt. Zastavíme pri ceste aj s druhým autom a vodiči spolu s nosičmi sa snažia defekt opraviť. Napríklad aj tak, že zdvihák podopierajú kameňmi, čo našli vedľa.
Podarí sa im to a môžeme teda pokračovať. Akoby to nestačilo, tak po chvíli začneme opäť spomaľovať a pohľad z okienka potvrdzuje naše podozrenie. Aj náhradné koleso akosi fučí. Tentoraz stihneme prísť do servisu, kde sa vodiči púšťajú do druhej výmeny kolesa.
Vydávame sa znova na cestu. Koleso drží. Zatiaľ. Ako už iste tušíte, ani tentoraz nevydržala pneumatika nafúkaná až do cieľa. Našťastie sme už v meste a po rýchlej dofukovacej zastávke na pumpe už prídeme do White house-u.
Máme za sebou výstup na najvyššiu horu Afriky. Čas si aspoň na deň vydýchnuť, ale náš výlet do Tanzánie ešte nekončí.
Vidíme sa na safari!