ont Blanc alebo aj Biela hora patrí ku najznámejším horám v Európe. Myslím, že každý cieľavedomý horolezec sa o výstup na ňu určite pokúsi. My sme sa pohrávali s predstavou ísť na Mont Blanc od kedy sme objavili krásy chodenia po horách.
Po pár výdatných sezónach v Tatrách a výstupe na Grossglockner sme sa na to odhodlali v júly 2018. Na toto dlhoočakávané dobrodružstvo sme sa pozbierali 4 odvážlivci.
Najpopulárnejšia cesta na vrchol Mont Blancu vedie cez chatu Gouter. Tá však bola v strede sezóny úplne vybookovaná. Zo zvyšných možností sme si vybrali výstup z druhej strany, od chaty Cosmique.
Urobili sme rezerváciu dopredu a začali sa pripravovať.
Po celodennej ceste autom cez Rakúsko a Švajčiarsko sme sa pred zotmením ubytovali v kempe Camping Les Arolles, odkiaľ bol krásny výhľad na Mont Blanc v celej paráde.
Vedeli sme teda do čoho ideme, resp. ako veľmi vysoko ideme. Po výdatnom spánku, preorganizovaní vecí sme sa vydali do Chamonix. Mestečko je krásne, plné obchodov s horolezeckou výbavou, reštauráciami, obchodmi s magnetkami a suvenírmi.
Ale čo je najdôležitejšie, nachádza sa tu lanovka na Aguile de midi. Táto lanovka má prevýšenie 2800+ metrov, čo z nej robí najdlhšiu lanovku v Európe.
Za 20 minút vás vyvedie na terasu s 360° výhľadom na Francúzke, Švajčiarske a Talianske Alpy. A samozrejme ponúka výhľad aj na Mont Blanc.
Nevoľno nám začalo byť už po vystúpení z lanovky vo výške 3842m.n.m. Pravdupovediac, moje doterajšie výškové maximum Marmoláda 3232 m.n.m z minulého roku je už tu prekonané.
Výstup do 3842 m.n.m ide z 1000 m.n.m, takže presne ako sa očakávalo, aký taký dopad na telo to isto bude mať. Ale že až takýto som si fakt nemyslel, po 30 minútach na vyhliadkovej plošinke sa cítim dosť zoslabnuto, spomalene a malátne.
Slnko pečie výdatne, to isto k uvoľneniu nepomáha. Nepridávala tomu ani pohľad na ženu(cca 35 rokov), ktorá priamo pred nami odpadla. Proste sa hodila o zem. Holt, hlava sa v tejto výške zatočí nejednému turistovi.
Výstup
Po prehliadke celého areálu sa vydávame krásnym tunelom von z lanovkového areálu do snežnej krajiny.
Namierené máme na chatu Cosmique. Cesta sem trvá asi hodinu. Celé je to po snehu, kráčame pomaly, cesta je úzka a pred nami je dosť ľudí.
Stádo vedie lanové družstvo zložené z 3 žien, takže tempo je super pozvoľné. Táto hodinka po ľadovci ma ale dokázala aj tak vyčerpať celkom dosť, takže po príchode na chatu iba tasím klobásu s pagáčom a lahám do postele.
Máme izbu asi s ďalšími 18 ľuďmi, takže šanca ze nikto nebude chrápať je veľmi nízka. Je 17 hodín, ležím v posteli a už teraz mi je úplne jasné, že zajtra to asi bude môj najväčší boj s kondičkou v živote.
Ale nebol. Okolo 11 v noci sa budím a necítim sa práve najlepšie. Na nič nečakám a utekám na záchod, kde sa vyprázdnim prvý krát. Myšlienky o skrečovaní výstupu zatiaľ neprichádzajú. Nechce sa mi ísť naspäť do postele a tak si sadám si ku oknu a pozriem von. Naokolo všetci spia. Krajší západ slnka som nikdy nevidel. No posúďte sami:
Ten úžasný pocit, precitnutie, no proste nádhera. Spamätám sa a idem znovu pod deku. Cítil som sa viac unavený, ako keď som si lahal do postele.
Toto isté sa zopakuje ešte 2x a mne je jasné, že ma parťáci nechávajú na chate odpočívať a vydajú sa bezo mňa. Leda že by nie. Ráno, pri pohľadoch na seba sa zhodneme, že nikto nie je schopný výstupu a tak spíme do poobedia v prázdnej chate, keďže ostatní sa vydali hore.
Asi sme slabé kusy. Nič to, neostáva nič iné iba odporučiť aklimatizáciu pred výstupom lanovkou. Po hlbokom dumaní, kde sa stala chyba, sme došli na to, že izba v ktorej spalo cca 20 ľudí nemala ani otvorené okno.
Takže kyslíku tu nazvyš neostávalo. Ničto zato, okolo 9 ráno sa poberáme naspäť na lanovku a hor sa dole. Hneď po zostupe do chamonix sa každému zlepšila nálada. Rozhodli sme sa teda, že si dáme 2 dni odpočinku a skúsime to znovu.
Druhý pokus
Tento krát sme ale vsadili na istotu. Lanovka na Aguile de Midi má medzizastávku, asi v polovici výškových metrov. Pri prestupe sa dá vyjsť von a dopriať telu trochu vzduchu, nech je schopné sa spamätať.
Pobudli sme tu niečo okolo hodinky. Výhľady boli už aj z tohto miesta dosť pekné. Pokračujeme lanovkou teda hore. Nechceli sme zažiť tú vydýchanú a zaprášenú atmosféru chaty, tak sme sa rozhodli pre stanovanie pod chatou.
A bol to výborný nápad 🙂 Na snehu sme ešte nestanovali, takže zážitok je zaručený.
Ale nakoniec nebola v noci ani taká zima, nafukovacie karimatky poslúžili dobre a o 1 nám zvoní budík. Vybalíme pohotovostné kexy s džemom. (Nič lepšie na konzumáciu o 1 ráno na snehu nás nenapadlo).
Obliekli sme si plnú poľnú, naviazali sa na lano a vydali sme sa spolu s ostatnými stanujúcimi a ľuďmi z chaty proti noci strmhlav do kopca.
Prvé hodiny, za svetla čeloviek, boli dosť chladné, ale adrenalín a vidina dobrodružstva boli silnejšie.
Pravdupovediac túto časť výstupu si ani moc nepamätám, cestu som nespoznával ani pri zostupe. Medzi zaujímavejšie pasáže výstupu patril určite rebrík cez obrovskú ľadovcovú trhlinu.
Tvorili sa tu trochu zápchy ale s tým sa počítalo. Predsa len je Mont Blanc veľmi populárna hora.
Po viditeľne, miestami dosť úzkej vyšliapanej ceste sme sa dostali až na najstrmší úsek výstupu. Je tu natiahnuté veľa ľudí a fixné lano, pomocou ktorého sa rúčkuje hore.
Trebalo miestami použiť aj čakan a pre istotu pripínať postupové istenie do pevných bodov.
Po výstupe na plošinu som mal pocit ako keby som už stál na vrchole, bol som fakt šťastný. Keďže sa už rozodnievalo, bolo odtiaľ už vidno vrchol. Pri zbežnom pohľade som to odhadoval ešte na dobré 4 hodiny chôdze 😀
Pokračovali sme teda prechodeným snežným chodníkom ďalej až pod posledný veľký výšlap, ktorý skôr pripomína zjazdovku.
Tak šlapeme, šlapeme, už moc nevládzeme a sme aj dosť vysoko, takže kyslíku aj síl ubúda výrazným tempom.
Popri šlapaní počítam kroky, snažím sa pred každým zastavením spraviť aspoň 20. Teda na začiatku. Poslednú pol hodinu už medzi prestávkami robím asi 5 krokov 😀 A vtedy to prišlo. Pokúsim sa nacucať z hydropaku.
Nič, trubička zamrzla. Čo iné som aj čakal. Musím to dobojovať bez vody. Je mi zle, som smutný, nohy už nevládzu, bolí ma hlava, som smädný, cítim ako mám spálený nos.
Pozriem sa pod seba, čo to ťahám za sebou na lane. Sú tam traja ľudia. Stoja, pozerajú na mňa, tiež boli smutní a unavení. To musíme už zvládnuť, keď sme sa dotrepali až sem, veď sa nemôžme vrátiť domov s prázdnymi rukami.
V tejto výške človek stráca prehľad o čase. Mal som pocit že po pol hodine chôdze, je vrchol rovnako ďaleko ako predtým. Týchto polhodiniek zopár ubehne a už vidíme radujúcich sa ľudí na vrchole. Kiež by sme tam boli už aj my. Nakoniec sa tam zo všetkých síl doplazíme.
Poviem vám, takto šťastný som bol v živote iba zopár krát. Slzy šťastia v očiach som si musel rýchlo zmývať, aby chalani nevideli. Úžasný pocit, pre tento pocit sa sem oplatilo ísť. Ešte aj teraz, keď o tom píšem po roku si na to viem úplne živo spomenúť a prežiť to znova. Je to vážne silný zážitok. Po bujarých oslavách, rozmrznutí hadičky od hydropaku(schoval som si ju na chvílu pod bundu), fotení, krémovaní, nám neostáva nič iné, iba ísť dole. Sme predsa iba v polovici. Pri ceste dole ma začala bolieť hlava celkom výrazne, vysoká nadmorská výška je značná.
Zostup
Našťastie cesta na vrchol bola prevaždne do kopca, okrem pár klesaní(ktoré teraz pri zostupe dosť bolia), takže zostup nie je až tak fyzicky náročný.
Jedna noha pred druhú a toto už iba asi 7 hodín a sme naspäť pri stanoch. Po ceste sa ešte zastavíme, púšťame drona a robíme zábery do budúceho videa. Pri jednej dlhšej prestávke som si ľahol tak pohodlne na kameň, že som dokonca zaspal. Asi som bol unavený. Neviem.
Zostup v poobedných hodinách vie byť dosť nebezpečný. Keďže už výdatne svieti slnko na príkre svahy, sem tam sa uvoľní nejaký ten kameň, prepadne sa sneh pod nohami, prípadne padajú ľadové kryhy. Našťastie sa nám poctivo vyhýbali.
Treba byť ale obozretnejší, ako pri výstupe.
Nebezpečenstvo a pomerne vysoká úmrtnosť na Mont Blancu pramení z toho, že sa na kopec vydá ročne približne 20 000 ľudí. Títo ľudia sú z veľkej časti neskúsení a nováčikovia v horolezeckej tematike, bez značných predošlých skúseností.
Pri výstupe sa treba vedieť čo to ohnať čakanom, liezť v plej výbave po rebríku, ísť rovno po úzkej cestičke lemovanej trhlinami a hlavne nestúpať sebe ani ostatným na nohy mačkami, čo pri 17 hodinovom úmornom šliapaní vie byť problém aj pre skúsenejšieho taterníka.
Ak teda nemáte za sebou aspoň pár rokov lozenia a určitý počet zimných horolezeckých výstupov, zvážte spoluprácu zo skúseným sprievodcom. Predsa len, zdravie je cennejšie než pár eur.
A tiež sa určite oplatí obetovať pre tento úžasný zážitok na celý život. Avšak aj pri rozhodnutí sa prenajať si
vodcu, zvážte, či na to máte. Ako som písal, výstup nám trval 17 hodín a prevýšenie bolo značné, takže treba mať čo to v nohách. Taktiež netreba zabúdať na problém s výškou, aj vzhľadom na to, že je to predsa len najvyšší vrch Európy.
Zliezli sme teda horko ťažko strmú pasáž, aj sme zliezli po rebríku aj sme už pri stanoch. Unavení, ale veľmi šťastní. Rozhodli sme sa, že prespíme ešte jednu noc v stanoch. Nemali sme už síl šliapať ďalšiu hodinu do kopca do lanovky.
Bol to dobrý nápad. Vyspali sme sa celkom dobre a ďalšie ráno sa šlapalo výrazne príjemnejšie.
Záver
Je to za nami. Celé to trvalo asi 17 hodín aj s prestávkami.
Výstup na Mont Blanc, cez Cestu troch vrcholov, bol plný sebaobetovania, nebezpečenstva a námahy. Padajúce kamene, seraky, obrovské trhliny, 50 stupňový strmý ľadový žľab, 70 stupňové svahy vedľa 20cm chodníčkov, ľadový vietor na hrebeni, to všetko sme našťastie prežili. Spoločnosť pred a počas výstupu nám robili zvracanie, bolesť brucha, nechuť k jedlu, hlad, nedostatok vody, zmrznutý hydropack, smäd, bolesť hlavy, úpal, spálený nos a krk, nedostatok spánku, strach o seba a parťákov, zima ale všetko toto som zabudol v momente, keď sme dosiahli vrchol a vyhŕkli mi slzy šťastia 🙂
Ďakujeme všetkym ktorí na nas mysleli a hlavne tebe Biela hora, nikdy nezabudnem <3
