6.7.2019- Štvrtý deň: Jastrabia veža
Ubytko sme po dlhom hľadaní našli až v Hrabušiciach. Pani domáca sa veľmi nestarala o problematiku parkovania vo dvore, a tak sme ráno okolo 6:30 klopali na dvere iným ubytovaným, ktorí nás zablokovali autom. Na dnešok hlásia prehánky, takže s časom veľmi obchodovať nevieme. Dávame ešte jednu kávu na pumpe a potom už letíme priamo na Bielu Vodu, kde zaparkujeme.
Nohy mám totálne unavené a netuším, či vôbec zvládnem podať nejaký výkon.
Z parkoviska vyrážame okolo 7:50. Cestu hore nijako nesílime. Na Brnčalke sme približne o 10:10.
Chata pri Zelenom plese
Na chate sa posílime nejakou ľahkou stravou (Fazuľová polievka, štrúdľa a podobné) a ja s Ikim vyrážame na výstup. Je približne 10:50, Zuzka zatiaľ vyťahuje knižky, pretože konečne má chvíľku pre seba a môže si od nás oddýchnuť.
Nohy sa nejako spamätali, a ja teda začínam veriť, že sa nám na vrchol podarí vybehnúť a aj zbehnúť naspäť bez problémov. Niekde v diaľke sa zatiaľ tvoria mraky a spriahajú plány, ako tieto domnienky preveriť.
Jastrabia veža od Chaty pri Zelenom plese
O 11:40 sme pri Červenom plese. Sem sa ide po chodníku a výstup nie je nijako náročný. Stretávame dostatok turistov, ktorí idú pravdepodobne na turisticky dostupný Jahňací štít. Taktiež vidíme dvoch lezcov pod Kozím štítom. Postupujú pomerne rýchlo. Kiež by sme mali viac času a krajšie počasie, mohli sme aj my ísť lezeckou cestou.
Červené pleso, pohľad na sever
Kúsok za červeným plesom odbočíme z chodníka a zamierime na juho-západ, po serpentínach k trojnožke- to je to zariadenie, ktoré každý pozná a vie na čo slúži, ale nikto nedá presnú odpoveď. Ja som si to však poctivo vygúglil a môžem teda s hrdosťou potvrdiť, že sa jedná o mimozemské zariadenie, ktoré tu bolo vysadené neznámou vesmírnou civilizáciou stovky rokov dozadu, keď sa v Tatrách začali objavovať prví skalolezci a má za úlohu sledovať ich konfluenciu s kamzíkmi, a teda to nie je automatická meteorologická stanica, ako sa mnohí domnievajú.
Trojnožka nad Červeným plesom
Do Jastrabieho sedla vedie zrejmá cestička. Nestúpame však až do sedla, ale zhruba v úrovni posledných trávnatých plôch začína traverz doľava po platničkách až na vrchol. Trasa je dobre odistená, pretože sa jedná hlavne o zostupovku pre lezecké cesty na Jastrabiu vežu, alebo pre zimný variant, kde sa platne môžu značne šmýkať. Borháky sú viditeľné a je dobré mať medzi sebou približne 8m lana. Avšak cesta sa dá ísť aj sólo, pokiaľ neprší.
12:50 sme na vrchole Jastrabej veže. Kúsok pod vrcholom sa nachádza krásny výhľad na Zelené pleso a chatu. Medzičasom začalo mierne poprchať. Rozmýšľame, že zavoláme Zuzke, ale v tomto počasí, ak by náhodou vypadol signál, by ju to mohlo iba vystrašiť. Spravíme zopár foto a dávame sa na zostup.
výhľad z Jastabej veže
Na zostupe mrholenie zosilnie a pridá sa tiež krupobitie. Vibramky nám spočiatku celkom držia, avšak za chvíľu sa už skala začne riadne šmýkať. Zliezanie nič moc, ale morál nás neopúšťa, dokonca ani vtedy, keď sa dostaneme z dosahu borhákov a jediné postupové istenie, čo bolo možné založiť, je jedničkový mini vklínenček. Krupobitie trvá dokopy asi 15 minút a my vtipkujeme, ako nás počasie postupne ,,pripravuje,, na ťažké situácie. Naša prvá zimná víchrica bola na výstupe na Veľký Rozsutec, kde nebola nijako ohrozujúca, ale naučila nás veľa o tom, akú silu dokáže počasie vyvinúť, naše prvé lavínové skúsenosti boli pri zimnom výstupe na Gánok, kde sme boli všetci krásne naviazaní a istení v žľabe s vrcholovým štandom. A teraz, naše prvé tatranské krupobitie trvalo 15 minút a zastihlo nás v odistenom, položenom teréne. Akoby sa Zeus nenápadne stal našim trénerom.
krupobitie prestalo a my doliezame posledný exponovaný úsek
Zostúpili sme dolu po rovnakej ceste. Jastrabia veža sa ponorila do oblakov, my sme si na Brnčalke vychutnali dobrú večeru a pobrali sa späť na parkovisko. Po ceste dolu nám asi hodinu silno prší, ale hneď ako sa priblížime k parkovisku, nám ako naschvál začne svietiť slnko.
Potom nasleduje už len klasická stereotypná cesta z Tatier, no tentokrát ju skoro celú prespím vzadu na sedadlách. Vedľa mňa sa spokojne vezie môj tristo eurový bicykel (keby bývalý majiteľ vedel, čo všetko ten bicykel ešte zvláda, pochybujem, že by sa ho zbavil). Domov prichádzam niečo pred jedenástou.
konečne doma, na dnes som bicykel zavesil ,,na klinec“
Za posledné štyri dni som prešiel niečo cez 360km na bicykli, spravil som sólo hrebeň Bášt a výlet sa zakončil oddychovým výstupom na Jastrabiu vežu s Ikim.
Teraz si dám asi na chvíľu pauzu, teda hneď potom, ako sa vrátime z Matterhornu, no a s Fetrom na Hohewand chcem ísť, a potom ešte Žabí kôň musíme preliezť, a ešte bajkovačku po Slovensku chcem spraviť, vlastne je tam ešte jeden MTB maratón, a teraz mi napadlo, že som niekomu sľúbil, že s ním dám opäť Martinovku…
