21.6.2019
6:15 taxík na letisko za 540CZK, 8:40 let. Letíme SASom do Stockholmu a odtiaľ do Kiruny. V Prahe sme sa pôvodne chceli najesť v salóniku MasterCard, avšak ten je len na T1 (non-Schengen lety), nechceli nás tam pustiť. Let bol poloprázdny, podpalubné batožiny sme mali 10,6kg a 17,1kg. Zistili sme, že som stratila vložku do topánky, chvalabohu oproti Gate D2 je Baťa, kúpili sme vložku, akú mali – genuine leather, ultratenká, v podstate bez efektu. Nevadí. V lietadle sa podávala len káva a čaj. Na termináli v Stockholme, z ktorého sa lieta do Kiruny sme videli asi najvyššiu koncentráciu ľudí v outdoorovom vybavení.
V Kirune sme pristáli načas, letisko je tam miniatúrne, takmer sme namiesto vyjdenia z letiska opäť nastúpili na nejaký let. Pôvodne sme chceli ísť z letiska do centra vlakom, ale priamo pred letiskom zastavil autobus s nápisom Narvik, čo je mesto v Nórsku, kde končí železničná trať idúca na sever Švédska. Autobus stál 440 SEK pre dvoch, a platiť sa dalo len platobnou kartou. Hurbík si v autobuse otvoril šunku … (pritom som zaspala). Vonku pršalo a zo všetkého bolo cítiť intenzívnu zelenosť. K záveru asi hodinovej cesty sme mali výhľad na jazerný systém Torneträsk. Do Abiska sme dorazili asi o pol hodinu skôr ako sme plánovali prísť vlakom (15:30). Abisko fjällstation je turistické centrum pozostávajúce asi z 10 roztrúsených domov, kde možno dokúpiť zásoby a vybavenie na cestu do hôr. Kúpili sme všetko, čo sme potrebovali: vlnené vložky do topánok, retro smaltovaný hrnček s nápisom Abisko, plynovú bombu, nožík, 20 sáčkov bio-eko rooibos čaju za 4 eurá a samozrejme nášivku. Prebalili sme si veci do batohov a zavolali sme domov, že vyrážame (Hurbíčkova mama sa konečne dozvedela kam ideme). Hurbi si nekúpil údené sobie mäso, aj keď po ňom veľmi poškuľoval, no 10 eur za 100 gramov sa mu zdalo priveľa.
Pred cestou sme sa ešte odfotili v tuneli zobrazujúcom Kungsleden: od Abiska po Hemavan. Všetci prítomní Švédi oslavovali Midsommar, prejavovalo sa to tým, že mali vence žltých kvetov na hlavách, pili víno a pripravovali sa tancovať okolo zatočených zelených krížov.
Vyrazili sme. Netrafili sme. Oficiálny vchod do parku nám nejako unikol. No po chvíli sme už išli po dobre vyšľapanej cestičke vedúcej cez brezový les. Z cesty sme odbočili ku kaňonu, v ktorom burácala rieka plná roztopeného snehu.
Jemne mrholilo a všetko bolo mokré vlhké alebo podmočené. Na tomto úseku sme stretli množstvo ľudí, ktorí boli viditeľne na poobednej prechádzke. Všetci sa oháňali. Lebo komáre. Na Hurbíkovi začali pristávať ale ani raz ho neštipli. Komáre sú otravné, ale dá sa to vydržať. Zo všetkých strán vidno veľa vody, briez a komárov.
Asi za dve hodiny cesty sme dorazili na kempovisko Nissonjokk – jedno z dvoch miest v národnom parku Absiko, kde je možné legálne kempovať.
Druhé miesto – Abiskojaure sme mali v pláne prekonať na druhý deň. Nissonjokk pozostáva z dvoch latrín (dvojitých), kôlničky na drevo (no drevo došlo), dvoch ohnísk a maliného prístrešku s výhľadom na rieku. Na prenocovanie sa tu zišlo asi 7 skupín turistov, poväčšine dvojíc. Postavili sme stan, navarili večeru – Kuře na paprice obohatené o kešu, pričom sa ukázalo, že kešu chutí ako varené veľmi dobre. Umyli sme riad, nabrali si vodu z rieky a išli sme spať (19:30). V noci bolo zima. Pravidelne sme s Hurbim vstávali a kontrolovali, koľko je svetla (stále bolo rovnako veľa).
22.6.2019
Vstali sme 6:00, dali si raňajky, – müsli s orechmi a medom a asi o 7:05 sme už vyrazili na cestu. Prekonávame množstvo potokov. Rieka v kaňone na dvoch miestach vytvára obrovské vodopády. Niektoré pomocné lávky na ceste boli celé pod vodou.
Videli sme ako tu opravujú podvaly, proste tam dajú ďalšiu vrstvu, najviac sme stretli štyri poschodia na sebe – celé pod vodou. Cestou sme videli losie hovná, sobie hovná, sluky aj mŕtveho lumíka. Všetko je zelené. Kúsok pred chatou Abiskojaure brezový les začína byť redší a vidíme prvý sneh. Dobehli sme dvojicu, ktorá nás predbehla ráno pri skladaní karimatiek. Hľadali sme miesto, na ktorom pred štyrmi rokmi vznikla moja titulná fotka.
Chatu Abiskojaure už nestráži chlapík, čo obľubuje brezový popol a uhorky. Prší stále viac. Prešla okolo nás skupina ôsmich Dánov s pršiplášťami Fjällraven (po 180 eur). Trikrát lúhujeme Roibos – Hurbík ho zalieva čím ďalej studenšou vodou. Začína prerážať chuť vody.
Napriek dažďu sme sa rozhodli pokračovať, v obchodíku sme si zakúpili členstvo v STF, máme rodinné členstvo za 450 SEK. Predpoveď, ktorá bola v obchodíku vytlačená, hovorila, že medzi 14:00 a 18:00 padne 14 mm zrážok. Bolo 14:00 a nás to neodradilo. Škoda. Vydali sme sa na cestu tak ako pred piatimi rokmi, akurát s veľkými batohmi a za dažďa.
Bolo to veľmi demotivujúce. Pozorne sme sledovali krajinu a každú chvíľu sme sa pýtali otázku: Tadeto sme ešte šli? Cesta prevažne stúpala do kopca. Hurbíkovi som odporučila dať si pršiplášť cez batoh. Zrazu plot. Spomenula som si, že cesta má prechádzať cez sobí pasienok, tak som povedala ”aha soby”. Hurbík vraví ”aha soby!” (lebo vidí soby). Bolo ich tam fakt veľa. Ako sme pokračovali, na ceste sa páslo stádo sobov, ktoré sme vyrušili, keď sme prechádzali. Pokračovali sme ďalej a zbadali sme stan. Niekto bol dostatočne inteligentný aby v daždi zaliezol do stanu. Kúsok od stanu bolo aj WC s veľkými oknami (zaujímavé).
Nasledoval veľmi pompézny most cez rozdivočenú rieku, a stúpanie do sedla pod Gironom (Giron almighty). Počas ďalších hodín nás začala dobiehať spomínaná skupina Dánov a stretli sme jednu peknú Švédku s mokrým psom, ktorá sa nás s veľmi výraznými gestami pýtala: “Why are we doing this to ourselves?” Čím ďalej sme išli, tým menej záležalo na tom, či máme topánky. Cesty boli nahradené riekami.
Krátko za rozcestníkom značiacim Alesjaure 14km, sme stretli matku s dcérou (zrejme), ktoré vyzerali, že tento apokalyptický deň pre ne nie je žiadnym prekvapením. Pripravili nás na to, že kúsok pred dnešným cieľom (Alesjaure) sa bude brodiť rieka. Vtedy som začala cítiť, že mi je zima a že nechápem prečo, ale premoká mi pršiplášť a vodu mám asi aj v nohavičkách. Ale šli sme ďalej, pršalo stále viac, ba dokonca aj vietor sa pridal. Stojac v malých potôčikoch sme mali veľmi autentický zážitok splynutia s riekou, keďže jej prúd sme cítili aj v topánkach. Bolo to nechutné. Sem-tam som chcela skontrolovať, kde sa nachádzame, ale prestali mi fungovať ruky. Prešli sme cez prvé dve snežné polia.
O hodnú chvíľu neskôr sme spolu s Dánmi dorazili na križovatku medzi Abiskojaure a Alesjaure kde bol emergency hut. Naša voľba bola jednoznačná. Všetci sme zaliezli do krásnej chatrče, kde Dáni okamžite začali rúbať drevo a pripravovať oheň, zatiaľ čo ja som sa 45 minút nekontrolovane triasla. Najskôr tomu nepomohlo ani to, že som si vyzliekla všetko mokré okrem slúchadiel a nohavičiek. Ešte nikdy som sa pred toľkými cudzími chlapmi nevyzliekala. Dojedli sme mentosky z Regiojetu a trochu arašidov, následne Hurbík vykonal nenápadnú návštevu záchodu, z ktorej sa vrátil s úsmevom a hajzlákom v ruke. Hurbík práve žmýka ponožky nad pieckou, Dánov to prinútilo definitívne opustiť chatu. Rozvešali sme si veci po špagátoch, potom som si opekala topánkové vložky a Hurbík pílil drevo. Pri vnútornej teplote 32 stupňov som sa rozhodla si pospať.
O 20:30 sme vyrazili z teplučkej chaty Radunjarga, obutí v mokrých ponožkách a premočených topánkach. Vonku už našťastie nepršalo, no napriek tomu som mala na sebe oblečenú bundu, pršiplášť aj kraťasy (lebo boli po A) suché a po B) sme mali v pláne brodiť rieku).
Terén bol prevažne rovinatý, avšak s veľkým množstvom vody a blata, čo nás dosť spomaľovalo. Výhľady na okolie boli krásne.
Kungsleden, jazero
Hurbíkovi sa obzvlášť páčili kopce: Njukkostakbákti a Visttasvárri a epický vodopád na rieke Njukkostavággi medzi týmito kopcami.
Krásny bol aj pohľad na to, ako vteká Alisjávri do Rádujávri – pretínalo to snehové pole a voda z perejí skokovito prešla do pokojného jazera. Prekročili sme asi päť snehových polí, pričom po pravej strane sme videli celé sústavy vodopádov. Cesta do tábora sa dá skrátiť loďou, tie avšak premávajú (asi) až od júla a posledná jazda je o 19:00.
3 km pred cieľom sme uvideli rozcestník a za ním rieku, bez mosta. Bola asi 25 m široká, najskôr pokojnejšia a potom rozkokošená a potom znova pokojná. Na brodenie sme zvolili sandále. Voda mi zasahovala asi po kolená. Bolo 22:30 a vonkajšia teplota cca 3 stupne. Teplota vody musela byť veľmi blízko 0, pretože sme v nej videli plávať sneh. Brodenie prebiehalo v štyroch fázach: v pohode, zomriem, v pohode a kde mám nohy? Cestu sme dokončili v sandáloch, bolo to dobré rozhodnutie lebo sme museli brodiť ešte jeden menší potok.
Do areálu chaty Alesjaure sme prišli 23:00, privítali nás Dáni a ponúkli nám 2 postele po 500 SEK. To sme zdvorilo odmietli a šli sme si postaviť stan.
Hurbík našiel pekné kempovisko. Opäť začalo pršať, na vrcholkoch hôr napadol čerstvý sneh, my sme sa rozhodli dať si núdzového tuniaka. Patril medzi tých najlepších, akých som kedy jedla.
Minulú noc sme nadobudli podozrenie, že jedna karimatka fučí, preto sme spali s pršiplášťami pod karimatkami, pričom ja som si pod kríže dala aj Hurbiho bundu. “Spala som” vlezená celá do spacáku v terme a bunde, v čapici a so škraboškou a v dvoch pároch ponožiek. Na nohy mi prestala byť zima až ráno, no podloženie karimatiek dosť pomohlo.
23.6.2019
Ráno. Prší. Išli sme sa zaregistrovať na pokladňu a platili sme 150 SEK za stanovanie, no teta si to rozmyslela a peniaze nám vrátila, že to budeme mať v rámci STF členstva. Spokojní sme si išli rozvešať mokré šatstvo do sušiarne, kde bolo asi 50 stupňov, za pomerne krátky čas mi uschla mikina a Hurbimu legíny, no topánky si mokrosť udržali. V kuchynke sme po krátkej inštruktáži od lokálneho Poliaka sprevádzkovali sporák a uvarili sme si niekoľkokrát lúhovaný rooibos, ktorým sme zapíjali novú dávku musli. Asi o 10:45 vtrhol dnu chatový personál a spýtal sa či vieme, že do 11:00 máme odísť. Túto otázku sa nás opýtali 4-krát, pretože boli štyria. O 10:53 sme odišli z budovy aj so všetkými vecami. Pýtali sa nás, či sme boli na recepcii a samozrejme sme odpovedali, že áno.
Opäť sme využili miestne WC, ktoré ako obvykle má dosky na sedenie konštruované z polystyrénu, čo je veľmi príjemné. Kým som bola na záchode, Hurbík pozoroval lumíka ako behá popod vývod z latríny.
Stan sme balili, keď práve nepršalo, pritom nám dvaja okoloidúci Švédi pochválili luxusnosť nášho kempoviska. Vyrazili sme 11:35, cesta bola pomerne nenáročná. Všadeprítomné krásne výhľady na ľadovcové údolie a polozasnežené kopce.
Dobehli sme odpočívajúcu švédsku dvojicu z rána. Prišiel ďalší brod. Tentoraz sme sa ho pokúsili prekonať bez sandálov. Možno zhodnotiť, že to bolelo viac a bolo to menej stabilné.
Na druhej strane sme použili uterák a hneď sa obuli. Fučalo. Hurbík fotil deltu rieky Aliseatnu do jazera Alisjávri. Tlačili sme arašidy. Ako sme kráčali, tak sme si v jednom momente mysleli, že už vidíme Tjäkta pass, bolo to veľmi mylné. Plní elánu sme pridali do kroku. Opäť sme dorazili k rieke ktorá sa tvárila, že ju treba prebrodiť. Na lep sme nesadli. Preskákali sme ju suchou nohou. Za posledné dni sme sa veľmi zdokonalili v prekračovaní riek, pričom hlavný trik je využívať kamene ktoré sú len tesne pod hladinou. Takto sme postupne prešli štyri rieky. Po chvíli sme si uvedomili, že domček pod sedlom nieje chata STF (tak to bolo v mape), ale že sedlo aj chata sú ešte hodný kus ďalej. Ostávali nám ešte 3 km a 174 výškových metrov. Bolo to čím ďalej, tým namáhavejšie, pretože pribúdali natopené snehové polia. Vyšlo slnko. (Videli sme ho prvýkrát od príchodu.) Našli sme meditations plats – výhľady z neho boli úžasné: visutý most ponad burácajúcu rieku, ktorá sa prehrýza ustupujúcim ľadovým pokrovom.
Posledné kilometre k chate sme boli už dosť hladní (dokonca aj Hurbík) takže o to ťažšie sa nám kráčalo. Výhľady boli nádherné – obrovské rezy snehovou pokrývkou rieky. Do chaty STF Tjäkta sa odbočuje z Kungsleden cez most (chvalabohu) – visutý, ale asi jemne používaný, takže naraz po ňom môže kráčať len jedna osoba.
Chata Tjäkta (čítaj čata Čekča) sa čnie nad kaňonom vyhĺbenou riekou, ktorá sa o kúsok ďalej mení na vodopád. Krásne miesto.
Testne pred chatou sa Hurbimu podarilo odfotiť rybáre (asi dlhochvosté) , ktoré sem chodia v lete z Antarktídy.
Ujo keeper z chaty nám veľmi ochotne dal inštrukcie k používaniu chaty. Dali sme si sušiť oblečenie a najmä sme si dali obed. Vnútri sme stretli opäť Poliakov z rána, povedali nám, že už 27 rokov žijú v Nemecku, no Poliak sa narodil kúsok od Zakopaneho a veľmi dobre pozná Poprad a Starú Ľubovňu. Pýtali sa: “Do you still have robberies in mountains?”a myslel tým Jánošíka.
17:45 hneď po obede sme vyrazili z chaty a do sedla sme dorazili asi 19:20, aj keď to boli len 4 km. Bolo to hrozné – cesta sa strácala alebo prepadala, a nebyť tých úžasných výhľadov a objavujúceho sa slnka, tak by to bolo veľmi blízko morálneho dna.
Podarilo sa mi prepadnúť sa cez sneh do rieky – neodporúčam. Prestalo mi fungovať koleno – ľavé. Vypla sa mi achillovka – pravá. Rozhodli sme sa tento deň ukončiť v chate v sedle Tjäkta – najvyššom bode Kungsleden.
Hurbík zohrieval sneh, podarilo sa mu ho pripáliť. Zo získanej vody sme si navarili večeru.
Cestou na WC som si všimla dve dvojice, jedna z nich sa rozhodla pridať sa k nám. Boli dvaja Dáni, ktorý dnešok zahájili v Abiskojaure (vzdialenej 35 km), pričom ich cieľom je Hemavan (vzdialený 400 km). Jeden z dvojice je živnostník a druhý je 3D grafik, čo má frajerku z Košíc a nevie vysloviť PŠTROS. K spánku sme sa uložili asi o 22:20, konečne nám nebola zima.
24.6.2019
Vstali sme 7:20 začali sme si variť vločky a aj Dáni sa pomaly začali prebúdzať. Zbalili sme sa a o 8:10 sme už boli na ceste. Na tento deň bola najlepšia predpoveď počasia a úsek, ktorý sme mali prejsť, mal mať jedny z najkrajších výhľadov.
Fúkalo a nad celým údolím visel obrovský šedý obak, z ktorého sporadicky pršalo. Šla som v pršiplášti a v bunde.
Cesta kľučkovala rozľahlou dolinou, ktorá bola plná spola roztopených snehových polí. Zo sedla sme zbehli pomerne krátky úsek strmo nadol a potom nasledovala pomaly sa zvažujúca dolina s riekou naberajúcou na sile. Všade bol strašne veľa vody, značka sa strácala a tak sa nám stalo, že zrazu sme boli obkľúčení tromi jazerami a boli sme nútení vrátiť sa späť na cestu cez niekoľko rašelinísk.
Ako sme sa blížili k chate Sälka, dali sme si orechy a hroznový cukor a pritom začali pribúdať aj (chvalabohu) mosty. Na oboch stranách doliny sa týčili vysoké kopce a na pravej strane stekali vodopády. Hurbík si fotil čajky bojujúce s víchrovníkom. Na chodníku sme videli losie hovná, z ktorých sa niekto snažil vyrábať postavičky ako z (pa)gaštanov.
Do chaty Sälka sme prišli 11:40. Sušiareň sme si museli zapnúť sami, pretože chatárka bola dosť stará a dosť pasívne agresívna. Kúpili sme si tejpu – moja achillovka plesá. Hurbík sa rozhodol, že odtiaľto bude pokračovať v sandáloch s ponožkami. Tento krok bol odvážny ale večer si ho veľmi pochvaľoval.
Cesta od chaty bola pomerne nenáročná, ale zo začiatku bolo treba prejsť dosť snehových polí. Najkrajšie miesto bol jeden meditationsplats, ktorý sa nachádzal pri moste, hneď pred vstupom do sobieho výbehu.
Krásny most je aj tesne pred útulňou Knoperjakka. Kaňon, ponad ktorý vedie, je veľmi podobný tomu, ktorý sme videli prvý deň v Abisku. Útulňa sa, podobne ako ostatné, má využívať only in case of emergency, a zariadená je rovnako ako všetky ostatné. Počas varenia večere -kuře na paprice – do útulne prišiel jeden nový Poliak. Rozprávali sme sa o “plane shamingu”, a “trainbraggingu” a bol to asi prvý človek na Kungsleden, ktorý otvorene hovoril, ako je tu všetko drahé. Plánuje ísť do Nikkaluokty a potom s rodinou na dovolenku do Grécka, kde si oddýchne. O 17:30 sme sa vydali na cestu. Videli dvoch sympatických lumíkov, tri snežné sliepky (samica a dvaja samci) a Hurbík stále hľadal soby, až kým nenašiel niekoľko stád na druhom brehu rieky. Pohľad späť dolinou bol úžasný, videli sme celý dnešný úsek až po Tjäkta pass v oblakoch.
Výhľad na Kebnekaise sme žiaľ nemali, no videli sme Dribacken. Odbočku na Kebnekaise – Durningsled, čo má byť najľahšia a najmenej používaná cesta na vrchol, sme sa rozhodli vynechať – moja achillovka, koleno, dážď, sneh a podľa informácií z chaty Sälka sa tento rok sa o túto cestu ešte nikto nepokúšal. V blízkosti odbočky sa nachádzalo niekoľko mostíkov, ktoré prechádzali cez rozkvitnutý les plazivých vŕb. Kráčali sme ďalej a pritom sme hľadali miesto na rozloženie stanu. Prešli sme cez pováľané ploty ohraničujúce sobiu pastvinu. Potom sa cesta jemne skrútila a otvorili sa výhľady na nadchádzajúcu chatu Singi, sámsku usadlosť a soby. Celé veľké stádo sobov splašene behajúce asi 50 metrov od nás. Orly dali znamenie. A tak sme si rozložili stan pod skalným previsom, na ktorom bolo ich pozorne strážené hniezdo.
Máme nádherný výhľad na celú dolinu, plnú pasúcich sa sobov, bujarú rieku a týčiace sa hory s ľadovcami. Noc bola vetristá a občas pršalo. Záchody boli luxusné – fancy skala.
25.6.2019
Ráno bolo chladné – najmä kvôli vetru – a prsty nám pri skladaní stanu poriadne skrehli. Do Singi sme dorazili asi okolo 8:30, preto nás nechceli pustiť do kuchyne. Tá je otvorená od 11:00 do 15:00. Ale našli sme si veľmi pekné slnkom ožiarené závetrie. Chatári boli asi tiež spokojní s počasím, lebo si stále fotili okolie. Malo byť 6-8 stupňov, vietor 4-7 m/s a dážď 0.2/0.2/0 mm – ideálne počasie. Zjedli sme si musli vločky a odbehla som si na záchod. Keď som sa z neho vrátila tak jedna baba z chaty kričala “RAIN BOW”, čo znamená dažďový oblúk, avšak v skutočnosti to bola DÚHA, krásne sa rozprestierajúca nad latrínou.
Asi o 9:15 sme vyrazili na cestu, terén bol opäť nenáročný a žiadne snehové polia. Naším cieľom bolo Kaitumjaure. Týmto smerom sme kráčali len my a tie baby, čo komentovali dúhu, pretože veľká väčšina ľudí pokračuje smerom na Fjällstation Kebnekaise, čím dokončia trasu Abisko – Nikkaluokta. Cestou sme mali krásne výhľady na rieku, ktorá s nami cestovala už od Tjäkta passu. Dolina, ktorou tiekla, bola veľmi široká, na ľavej strane ohraničená vysokými masívmi. Oproti nám kráčali asi 4 skupiny turistov, z toho tam bola jedna skupina asi 8mich Švédov, dve dvojice a jeden osamelých chodec. Na tomto úseku bolo niekoľkonásobne viac sobov ako ľudí, pričom najväčšia skupina sobov sa nachádzala vo výrazne účkovitej ľadovcovej priehlbine, kde neustále behali hore-dole.
Asi po desiatich kilometroch sa terén začal meniť – vystúpali sme do menšieho sedla a uvideli sme strom – prvý odkedy sme opustili národný park Abisko. Pred nami sa rozostúpil kaňon rieky Tjäktajakka, krajina za ním bola úplne iná: nasledovali bielo-zelené brezové lesy pretkávané potôčikmi a papraďami. Znova objavené slnečné lúče presvitali cez riedky porast.
Bolo to nádherné. Všade sme hľadali losy, keďže sme asi dve hodiny išli po ceste obsypanej čerstvými hovnami. Pokračovali sme po ľavej strane rozbujnenej rieky, keď sa nám otvoril výhľad na protiľahlý horský masív a jazero, do ktorého vtekala rieka.
Chata Kajtumjaure je od Singi vzdialená len 13 km a vyzerala staršie ako chaty na sever od nej a dokonca bola aj trochu lacnejšia. Až doposiaľ sa mi z chát páčila najviac. Personál bol milý a nechal nás na pokoji, a tak sme si dali obed a poriadne lúhovaný čaj. Do chaty neskôr dorazila tá dúhová baba (kamošku nechala niekde vzadu), ukázalo sa, že je z Niederostereichu aj s kamoškou vyrazili 20.6. z Abiska a smerujú do Kvikkjoku, avšak kvôli počasiu to nezvládnu.
Prichádzajúc k chate sme si všimli tabuľu s veľavravným nápisom: BAD 350 m, veľmi nás zaujala, a tak sme po obede išli preskúmať kam ukazuje. Samozrejme sme kráčali v sandáloch s ponožkami cez dve snehové polia a podmočený les … a tu zrazu pláž. Z pláže bol výhľad na kaňon, rieku v ňom, jej vtekanie do jazera a jazerné ostrovčeky (na ktorých podľa dvoch prv stretnutých Švédov boli ráno losica a losíča). Hurbík sa trochu okúpal a potom si zalozil na skalných stenách kaňonu – mne to ani nenapadlo.
Vrátili sme sa na chatu a o 15:55 sme pokračovali ďalej. Cesta pokračovala sámskymi pasienkami. Bolo to krásne, určite sa to páčilo aj páriku sobov, ktoré sme vyrušili. Opäť sme prekročili rieku pomocou majestátneho mostu, ktorý sa zdal byť doteraz najbližšie rozčerenej vodnej hladine.
Kúsok za mostom na nás zaútočili vtáky (Hurbíkovi skoro vyďobali objektív) chrániace si hniezdo postavené skoro na turistickej ceste.
Na tomto úseku cesty sme sa chceli zastaviť pri “Saami shelter renovated in 20th century”, avšak neviedla k nemu žiadna rozumná cesta, takže sme to vzdali. Hurbík išiel od chaty v sandáloch – naboso.
Od saamskeho obydlia sme stúpali nahor, až sme dorazili na krásnu pláň, ktorá nám pripomenula hrebeňovku v rumunskej Rodne. Svietilo slnko. Hory všade navôkol. Rovná cesta.
Naskytol sa aj výhľad na príkre steny s lezeckými cestami na Kebnekaise a pohľady na kopec, ktorý sa veľmi páčil Hurbíkovi, pretože vyzeral ako puding vykydnutý z formičky a umlátený lopatkou.
Náhorná planina končila prudkým prepadom k doline s jazerom Teusajaure. Tesne pred týmto klesaním sa na nás vyrútilo stádo sobov. Keď si nás všimli, ostali len impozantne stáť pred siluetou hôr.
K jazeru bolo treba zostúpiť asi 400 m a tento zostup s nami vykonávali aj okolo idúce vodopády. Prvý raz som oficiálne spadla – šmykla sa pri preskakovaní potoka a dopadla na mokrú dosku. Najstrmší zostup začal asi 900m od chaty. Bol sprevádzaný dunivým vodopádom, ktorý mal dávať “almost tropical impression” – skoro dával. Museli sme sa niekoľkokrát zastaviť, pretože moje kolená to prestali dávať, avšak terén bol tak strmý, že sa na skalách sedelo veľmi pohodlne. Do chaty Teusajaure sme prišil o 20:00, boli sme privítaní mladým chatárom. Ten nám povedal, že bude dokonca rád, ak vezmeme jeden čln na druhú stranu jazera, pretože bude mať kde zaparkovať svoj motorový čln. Pre istotu som sa pýtala, či je aktuálne počasie vhodné na tento počin, ale chatár nespolupracoval a tvrdil, že áno, je vhodné. Hurbík zase tvrdil, že vie ako sa vesluje. Ja som tvrdila, že zomrieme. Hurbík po príchode k člnom (mali sme vesty do 60 kg a 70 kg, čo s turistickým oblečením hravo prekonávame) položil otázky: Kde sedím? a Ktorým smerom idem? V tom momente som vypla pud sebazáchovy a nechala som sa viesť tým osudným člnom, veď zomrieme na výročie spolu (snáď), tak to nebude tak zlé.
Nejakým spôsobom sme sa dostali na druhú stranu, nepoužili sme najmenej optimálnu cestu a dokonca sme na prvýkrát zaparkovali. Chatár nám sám odporučil kempovať alebo rovno prespať v útulni asi 50 m od kotviska, takže sme šli rovno tam. Ubytovanie malo charakter ako “U plcha”, ale tí našťastie neboli doma. Dnu sa snažilo dostať niečo ako komáre, ale zavreli sme pred tým dvere.
Zakúrili sme si v piecke, rozvešali prádlo a navarili sme si večeru. Spali sme na zemi. Túto noc sa mi spalo najlepšie: nefúkalo, nepršalo, teplota ideálna na spacák a termíčko. A dokonca bola aj tma.
26.6.2019
O 6:30 zazvonil budík, dali sme si čaj, čo sme našli v chate a posledné vločky z edície Orechy a med. Medzitým dorazila motorová loď s prvými turistami z Teusajaure. Prišli k chate, ale nechceli vojsť dnu. O 7:45 sme sa vydali na túru do Vakkotavare. Stúpali sme cez brezový lesík, až kým sme nevyšli na pláň. Výhľady boli pekné, ale tie deň predtým boli krajšie. Asi po hodine a pol sme došli k odbočke “Bro”, čo vďaka seriálu Bron vieme, že znamená “most”.
Prešli sme cez most a pokračovali v stúpaní. Bolo to veľmi nezáživné – stúpanie cez podmočené pláne, snehové polia a k tomu silný vietor. Za najvyšším bodom tohto úseku sa výhľady zlepšili, bolo vidno až zasnežené vrcholce Sareku. Počasie v tejto výške (cca 900 m) vôbec nebolo príjemné, a to aj napriek tomu, že nepršalo. Pri schádzaní sme stretli jedného bludného Holanďana v kraťasoch a teniskách so slúchadlami v ušiach, ktorý išiel celú cestu z Hemavanu. Vyzeral byť veľmi šťastný a o nás si myslel, že sme Švédi. Keď sme mu povedali, že ďalej na sever je dosť snehu, povedal, že je to okej, lebo má ešte jeden pár tenisiek navyše.
Ako sme sa približovali k Vakkotavare, kolená mi postupne vypovedali službu. Stretávali sme aj väčšie množstvo protiidúcich ľudí (jednu ženu, čo vyzerala ako turistka, jednu ženu, čo vyzerala, že je tu len náhodou a skupinku opekaniachtivých Švédov). Jeden úsek bolo klesanie až strašidelne strmé, šlo sa dole ako na snehu. Do Vakkotavare sme dorazili za 5hod a 45min (čo bolo presne 45 minút pred odchodom autobusu, ktorý sme chceli stihnúť).
Sadli sme si za kempingové stoly a s ostatnými turistami (ktorí si zjavne nepozreli, ako chodia autobusy a lode) sme čakali na autobus 14:30. Po piatich dňoch sme prvýkrát mali signál, takže sme volali domov, že sme v poriadku; Karolovi, že je tu mokro; Hurbíkovej mame, že došla sedačka z Kiky a Janovi, že potrebujeme čas na rozmyslenie s výletom na Kilimandžáro. Autobus došiel o 14:37, bol pomerne malý s prívesným vozíkom na batožinu, lístok stál 190 SEK pre dvoch. Po asi 10km, v Stora Sjöfallet, mal autobus pauzu 45min a prestúpili sme do väčšieho stroja. Mala som pripravené káble, keby náhodou autobus, do ktorého prestupujeme, mal USB zástrčky. Mal. Celú pauzu sme sa zohrievali v autobuse a nabíjali. Zvyšných 15 minút jazdy ubehlo rýchlo, opäť sme mali výhľady na vodopády na pravej a jazero na ľavej strane. Vystúpili sme v Kebnats o 16:00 a o 16:05 nám išla loď. Cesta loďou z Kebnatsu do Saltoluokty stála 150SEK na osobu, ak bola členom STF. Dalo sa platiť kartou, tak sme to využili. Saltoluokta je veľká ako taký typický kemp – je tu elektrina, splachovacie záchody, sprcha, sauna, rýchlovarné kanvice a hlavne veľká a teplá kuchyňa. Za prespatie v stane sme platili 150SEK na osobu. V hlavnej budove bol obchod podobne veľký ako ten v Abisku, kúpila som si tu zvyšné nášivky, chlieb (Wasa Knäckebrot Sport), dve vifonky, pero (lebo to z KBC mi začalo dochádzať) a čokoládu po záruke za výhodné 2 eurá. V kuchynke sme si navarili večeru (guláš), vifonky a čaj. Celý večer sme strávili práve tam.
27.6.2019
Ráno 6:15 zvonil budík, všetko sme si zbalili obliekli sme sa, a išli do servisnej miestnosti a dali si prvé čokoládové Mysli na zdraví (Hurbík to trochu prehnal s vodou). V kuchyni okrem nás boli aj nejakí ľudia z predchádzajúceho dňa, vrátane bábätka, čo sa kamošilo s Hurbíkom. Každý sme vypili pol litra čaju a o 7:45 sme vyrazili na cestu (číslo, ktorým bol označený stan sme položili v recepcii na okienko, keďže otvárali až o 8:00). Cesta začala borovicovým lesom, pokračovala brezovým, až na záver les zmizol a ostala náhorná plošina. Ráno dosť fučalo a popŕchalo. Pri stúpaní na plošinu zasvietilo slnko a nad protiľahlým kopcom a jazerom sa objavila dúha.
Natreli sme sa opaľovacím krémom lebo po posledných dňoch sme cítili, že hlavne na tvári je slnko cítiť, aj keď je zamračené. Celou cestou nám veľmi intenzívne fučalo do chrbta, čo značne urýchľovalo naše chodecké tempo už aj tak nenáročným terénom. Po vystúpaní asi 300 výškových metrov na plošinu nasledovalo 9 km otvoreným terénom po širokej ceste alebo podvaloch. Kilometre odbúdali, a tak sme si o 10:15 dali obed v útulni Autsujvagge.
Už o 10:40 sme pokračovali v ceste. Slnko stále svietilo a výhľady boli pekné zo všetkých strán. Išli sme veľmi rýchlo.
Prešli sme jedno snehové pole – samozrejme v sandáloch s ponožkami, a začalo pozvoľné klesanie ku chate Sitojaure. Klesanie prilákalo brezový lesík, a ako vždy, terén sa tesne pred chatou zhoršil.
Informačné tabule tvrdili, že trasa po ktorej sme dnes išli, bola používaná už od doby kamennej. Ako prvé sme zbadali dva modré domy. Mali pred sebou strom s nápisom: “Waiting area”, to predstavovalo čakáreň obchodíka, ktorý spolu s lokálnou lodnou prepravou prevádzkovala blond rodina. Hneď nás prišli obslúžiť dvaja mladí biznismeni – presvedčili nás, že vo vetre, aký dnes fúka, veslovanie nie je možné. Biznismeni mali asi tak 6 a 9 rokov, ten starší hovoril aj anglicky. Ako sme sa neskôr dozvedeli to mladše minulý rok navarilo svoj vlastný lekvár a veľmi podnikavo ho predávalo okoloidúcim turistom. Keďže sme neprejavili záujem o tovar, ktorý predávali, povedali sme im len, že ideme do STF chaty. Išlo sa tam takou zarastenou podmočenou cestičkou, no po chvíli vykukli 4 lavičky a domčeky s výhľadom na jazero – úplná idylka.
Teta chatárka nás hneď našla a potvrdila, že dnes veslovanie nie je možné. O chvíľu sme videli motorový čln smerujúci k domčekom s biznismenmi. Mladí biznismeni zjavne veľmi rýchlo informovali svoju mamu, že sú tu dvaja turisti potrebujúci prevoz cez jazero. Takže sme nečakali ani päť minúť a už o 13:45 sme na motorovom člne smerovali na druhý breh. Cesta loďou stála 350 SEK/na osobu, pričom pôvodne mala loď odchádzať o 17:00 za cenu 300 SEK.
Pri nastupovaní nám mama biznismenov povedala, že si máme dať pršiplášte, pretože kvôli vetru to bude veľmi špliechať. Šli sme celkom šialene. Prudké zákruty pomedzi oranžové slamko-bójky, aby sme sa vyhli skalám.
Vlny neboli malé a o loď sa rozbíjali tak, že to pôsobilo ako by sme išli cez výtlky. Pristáli sme, teta hneď naložila 3 ľudí idúcich z opačnej strany a išla späť. V útulni Svinne sme si dali druhý obed, a rozmýšľali čo s načatým dňom keďže sme boli asi 3 hodiny pred plánom. V tom do chaty vošiel Joe, pochádzajúci z USA, momentálne žijúci v Švédsku. Oblečené mal kraťasy a smeroval na sever. Informovali sme ho, že loď pôjde o 17:00, ak nebude fúkať 30m/s. On hovoril, že robil dobrovoľníka v Ghane, a tam že má najviac priateľov. Dal si z našich mandlí. O 15:10 sme vyrazili smerom do Aktse. Terén bol nenáročný, prechádzajúci cez brezový lesík, ktorý poskytoval príjemnú ochranu pred silným vetrom. Píšem o lesíku, pretože všetky brezy sú tu malé, nie že by ich tu bolo málo. Do Akte to bolo 450m výškových hore a dole a približne 9 km na vzdialenosť. Po chvíli sa les stratil a začalo stúpanie, išli sme hore na kamzíkov a prekonali sme pri tom jedno snehové pole. Na vrchole etapy asi v 960 m.n.m. sa ukázal výhľad na údolie, ktorým sme stúpali, a jazero, ktoré sme prešli na motorovom člne. Vietor bol dosť silný.
Pri pozvoľnom klesaní sa pred nami zjavil kopec o ktorom sme si najskôr mysleli, že je to Skierfe. Nebol. Bolo nám to jasné, akonáhle sme videli ozajstný. Mali sme aj trochu výhľad na údolie Rappadalen. Minuli sme odbočku na Skierfe a pokračovali dole kopcom cez brezový (aký iný) les do chaty Aktse. V chate STF Aktse nás chatár privítal a povedal nám, že sme zatiaľ prví Slováci, a že sme teda 22. národnosť, čo sa tu za túto sezónu (trvajúcu cca týždeň) vyskytla. Stan sme si postavili kolmo na vietor a šli sme na recepciu zaplatiť za nocľah.
Hurbík kúpil Kladdkaku v prášku za 50SEK. V kuchynke sme stretli dve Češky (rýchlokorčuliarku zo Spišskej Novej Vsi a harfistku) – mladé, ktoré vyrazili z Abiska v stredu 19.6. Na večeru sme mali cestoviny so syrom a mandľami. Kladdkaku sa nepodarilo úplne upiecť, ale nakoniec z nej bol dobrý puding. Po večeri sme s Češkami hrali karty, ktoré si ony samy vyrobili a rozprávali sme sa aj s dvojicou Švédov z Malmö a Jokkmoku. Túto dvojicu veľmi potešilo, že poznáme Bron (seriál) a Kitok (kapelu). Inak tá Švédka z Jokkmoku loví vtáky a losy; soby neloví, lebo všetky patria Saamom.
28.6.2019
Ráno sme vstali o 7:00. V noci sa Hurbík obliekol do druhých nohavíc, lebo vonku bolo dosť veterno a vraj naňho fúkalo. Na raňajky sme išli do kuchynky, kde sme opäť stretli švédsku dvojicu, na raňajky si robili ovsenú kašu a nezvládli ju zjesť, tak sme im pomohli. Počas toho si tá Jokkmočanka vytiahla hnedú vec, o ktorej sme zistili, že je sušené sobie mäso a ponúkla všetkých naokolo. Mäso vraj dostala od kamaráta, ktorý robí strážcu sobov. Hurbíkovi to chutilo ako pršut. Povedala nám, že sa to dá kúpiť v Jokkmoku, kde je okrem toho aj kaviareň s obrovskou šachovnicou. Potom reč skĺzla na lingvistiku a rozprávali nám o švédskych dialektoch: že Švédi z juhu hovoria akoby mali v ústach potato, a Dáni akoby mali v ústach porridge. Potom hovorilo o tom, koľko je roboty so spracovaním sobov a sobieho mäsa, a že to vlastne študovala na strednej škole v Jokkmoku ako Saamske štúdiá.
O 8:25 sme vyrazili na Skierffe. Bolo treba vrátiť sa asi kilometer nazad (smer Abisko) a potom zvoliť neznačenú, ale dobre vychodenú odbočku doľava. Cesta viedla relatívne rovným terénom, no ten začal byť na viacerých miestach podmočený, čo viedlo k tomu, že cesta sa rozdelila na niekoľko rovnobežných cestičiek. Nebolo ľahké určiť, ktorá je tá pravá. Po asi 4 km od chaty Aktse sme našli veľkú skalu, na ktorú Hurbík samozrejme vyliezol. Ja som zistila, že mám signál a tak som volala Tuške. Zo skaly bol vraj “pekný výhľad”.
Úsek cesty, čo nasledoval, bola pláň pokrytá skalami, medzi ktorými sme videli zopár stanov. Začali sme pozvoľna stúpať. Skierffe má asi dva predkopce, po dosiahnutí prvého sa jemne sklesá a po druhom trochu viac. Na jar a v skorých letných mesiacoch je medzi Skierfe a jeho pred kopcami vodopád. Pri ceste na vrchol sme museli prekonať snežné pole a niekoľko potokov napájajúcich spomínaný vodopád. Potom nasledovalo stúpanie po skalách, značené skalnými mužíkmi, na záver už bolo celkom strmé. Z vrcholu bol neskutočný výhľad. Počasie sme vychytali.
Rapadalen bola najkrajšia vec, akú sme na Kungsleden videli. Posedeli sme si na vrchole, vychutnali si úžasný výhľad a potom sme sa vydali na pomalý zostup. Nohy boleli, no chceli sme stihnúť loď o 17:00. Dole sme horko-ťažko dorazili o 15:15, poskladali sme si stan, zbalili veci a šli si dať obed na verandu. Potom si Hurbík všimol, že foťák pekne drží na verande a chcel urobiť samospúšťovú fotku.
Na druhý raz sa to podarilo, za všeobecného pobavenia. Potom sme si zakúpili lístky na loď v chatovom butiku, keďže hoc počasie na veslovanie bolo dobré, druhý breh bol vzdialený skoro 4 km a všetky dva člny boli na opačnom brehu, čo by znamenalo 12 km veslovania. Za motorový čln sme zaplatili 200SEK na osobu. Porozprávali sme sa tetou, ktorá držala kasu. Povedala nám, že je STF dobrovoľný host, bude tu mesiac, a jej muž dva mesiace. Na internete sú vraj popísané detaily, ako sa človek môže stať STF hostom. K lodi pri jazere Laitaure to bolo ešte kilometer pešo, rozkvitnutou podmočenou nivou, ktorá s približujúcim sa jazerom živila viac a viac komárov.
Na loď čakalo pomerne veľa turistov, tak sme si krátili čas chodením (to odpudzuje komáre) a užívaním si krásneho výhľadu na Skierfe. Na brehu bolo tak veľa ľudí, že loď musela ísť dvakrát a keďže sme boli veľmi zapozeraní do okolia, ostali sme na druhú jazdu sami dvaja. Tak sme si túto privátnu tour s veselým sedemdesiatnikom veľmi užili. Na druhý breh sme šťastne dorazili a našli sme prázdny emergency shelter. Odkedy sme dorazili, zabíjali sme komáre. Stovky komárov. Nemalo to konca.
Tú noc som spala asi najhoršie – s hlavou vonku zo spacáku som nemohla byť kvôli komárom, a do spacáku som sa bez dýchacieho otvoru nemohla dať, lebo mi bolo teplo a nemala som vzduch. Okrem toho som spala na úzkej doske, z ktorej sa mi šmýkala karimatka.
29.6.2019
Budík sme mali na 7:30, ale o 6:00 som to vzdala, začala som skladať veci a Hurbíka som zobudila. Komárov bolo stále rovnako veľa, aj napriek Hurbíkovej rannej stovke (= počet zabitých komárov počas bližšie špecifikovanej časti dňa). Potom zbehol po vodu z potoka a dali sme si vločky a čaj lúhovaný okrem dnešného rána aj včera večer.
Vyrazili sme 8:18. Zastavili sme sa ešte pofotiť okolie chatky, pretože bolo krásne počasie – asi najslnečnejšie, ako sme doteraz mali.
Cesta začala jemným stúpaním, ale potom sa ustabilizovala. Viedla lesom patriacim do národného parku Sarek. V mojich predstavách tak vyzerá cesta Červenej čiapočky lesom za Babičkou.
V tomto lese podľa informačných tabúľ mali žiť aj veľké cicavce, no žiadneho sme nestretli. Podľa mapy mali byť na ceste ešte nejaké odbočky do hlbín Sareku, no ani napriek intenzívnemu hľadaniu sa nám ich nepodarilo nájsť.
Asi po 5 km po rovnej lesnej cestičke sme prekonali dva “chvalabohu” mosty a začali sme stúpať. Čím vyššie sme boli, tým viac fúkalo. Na otvorenom priestranstve, keď došli brezy, bol problém už len udržať sa na nohách. Vystúpali sme asi do 820 m n.n. a potom sme pokračovali po vrstevnici. Otvorili sa výhľady na nové jazerá v doline. Lúka skončila v riedkom brezovom lesíku s potokom, ktorý tiekol za chalúpkou (emergency shelter) Jagge, ktorá zvnútra vyzerala niekoľkokrát väčšia ako zvonka.
Mala iný tvar a vybavenie ako všetky emergency sheltre, čo sme doposiaľ videli: 4 široké postele, piecka, stoličky a stôl. Oproti plánu sme mali skoro deň rezervu a v noci malo byť chladno a fúkať, tak sme si povedali, že tu prečkáme noc. Nakoniec v noci až tak nefúkalo. Užili sme si veľmi odpočinkové popoludnie pri počúvaní podcastov denníka SME. Spalo sa celkom dobre, akurát som sa v noci budila na bolesť kolien. Dala som si Paralen.
30.6.2019
Budík sme mali na 7:00. Dali sme si poslednú porciu čokoládových vločiek s mandľami a o 8:00 sme už zbalení vyrazili. Ráno bola strašná kosa, napriek tomu, že nefúkalo ani nepršalo. Najskôr sme išli cez brezový les, potom sme kráčali cez otvorenú krajinu, ktorej dominoval veľký retiazkový most.
Mali sme cestou naplánované dva projekty, že sa navzájom odfotíme z dvoch protiľahlých kopcov. Podarilo sa to, aj keď sme nakoniec zvolili dva menšie kopce.
Od toho miesta cesta začala klesať cez brezový les po veľkých kameňoch. Stretli sme dvoch živých turistov a jedného mŕtveho soba. Prešli sme okolo niekoľkých pekných kempovacích miest a už o 12:20 sme dorazili do chaty Parte, ktorá sa nachádza na polostrove zasunutom do jazera. Tu sme sa mali stretnúť s Karolom. Čas sme si spríjemnili rozhovorom s Gunarom – miestnym hostom. A Hurbík sa rozhodol okúpať v jazere, čo bolo podľa jeho slov asi najstudenšie kúpanie v jeho živote.
Potom načapoval čistú vodu a začal konzultáciu s troma protiidúcimi Švédmi z Hemavanu o tom, či nevideli veľkého človeka na ceste sem, čo jednoznačne potvrdili. Do Parte smeroval veľký človek s malým batohom, veľkým množstvom pripnutých vecí na batohu a hrubým hlasom – Karol.
Asi o 15:15 sme sa vydali Karolovi naproti a o 15:40 sme ho stretli. Veľmi nás to potešilo, zhodili sme batohy a šli sme mu ukázať ako vyzerá taká bežná chata STF. Potom sme sa vrátili k batohom a začali hodovať na všetkých dobrotách, čo nám Karol priniesol : chlieb, syr, lekvár, paprika a šunka.
S Karolom sme potom ešte pokračovali ďalej smerom na Kvikkjokk a večer sme sa utáborili na brehu jazera Stuor Dáhtá. Súdiac podľa veľkého množstva starých kempovísk ide o obľúbený spot. Jeho jediným, no rozhodne nezanedbateľným, negatívom bola prítomnosť asi najväčšieho množstva komárov, ktoré som kedy zažila.
Do stanu sme vchádzali na dvakrát a zvnútra stanu sa zdalo, akoby pršalo. Obloha však bola jasná, to len komáre skúšali preraziť celtu.
1.7.2019
Ráno sme vyliezali zo stanu asi až okolo obeda, nakoľko sa v noci ten fiktívny komárí dážď zmenil na skutočný, mokrý. Čakalo nás už len cca 11km, nemali sme chuť sa nejak extra ponáhľať. Karola celkom prekvapilo, ako je všetko mokré a podmočené – deň predtým sa mu nezdalo, že pár milimetrov dažďa by bolo schopných úplne zmeniť (c)harakter krajiny. Cesta bola inak dosť nezáživná, šli sme cez les, terén bol ľahký a stretávali sme fakt veľa ľudí. Našli sme jeden pekný kameň, s tým sa oplatilo odfotiť.
Potom sme ešte narazili na odbočku do Póreku (Parek/Boarek), čo je nejaká stará saamska usadlosť, ale my s Karolom sme ju svorne odignorovali. Hurbík si to trochu šiel prezrieť, lebo tam vraj malo byť nejaké hniezdisko vtákov. Veľmi nás potešilo, keď sme prišli na parkovisko a sadli do teplého auta. Veľmi nezvyčajné bolo, že keď to auto naštartovalo, začalo sa hýbať bez toho, aby som musela vyvinúť akúkoľvek námahu. Po 10 dňoch chodenia priemerne 23 km/deň s nezanedbateľným batohom a s trochu opotrebovanými nohami to bola veľmi vítaná zmena. Mimochodom, v Kvikkjokku (okrem tých 5k v názve) nič nie je.
Náš návod na Kungsleden (jún 2019):
- Na cestu Abisko – Kvikkjokk: priletieť do Kiruny, odtiaľ autobusom do Abisko Turiststation a pešo na juh.
- v čase, keď sa topí sneh, môže byť celkom problém držať sa letnej alebo zimnej cesty. Veľa času sme oscilovali medzi nimi.
- kvôli podmočenému a fotogenickému terénu je rýchlosť chôdze 3km/hod úplne v poriadku
- denne sa dá ísť priemerne 20-25 km
- oplatí sa kúpiť si členské v STF (ak si dáte doručiť na 1 adresu, rodinné sa oplatí viac ako individuálne) – máte cez deň vstup zdarma do chát a zľavy na kemping/ubytovanie. Na chatách tých väčších majú saunu, a všetky majú sušiareň a kuchynku
- hotovosť treba len na prekročenie jazera za Sitojaure (300-350SEK/osobu)
- obchody na dokúpenie zásob sú cca na každej druhej chate: Alesjaure, Sälka, Saltoluokta, Aktse, Kvikkjokk. Ak je tam obchod, berú aj karty (dokonca ich preferujú). Okrem jedla tu majú aj nejaké základné veci pre turistov – tejpy, náplaste, etc.
- my sme mali jedlo so sebou, dokúpili sme si len chlieb. Jedálniček na každý deň na osobu: 75g müsli (Mysli na zdraví) uvarené s vodou, 100g orechov, 2-3 krajce chleba & tuniak/sójová paštéta (Patifu), pol porcie Maggi Dobrý hostinec, hroznový cukor pre prípad núdze, čaj.
- Plyn & varič: v Abisku sme si kúpili veľkú kartušu, ale asi by nám stačila aj menšia, nakoľko sme nevedeli, že budeme používať STF kuchyne so zabudovaným plynom
- Obuv: netreba extra ťažké boty. Keď nie je sneh, dá sa to ísť veľmi pohodlne v trekových sandáloch. Nevýhodou ťažkých bôt je aj to, že keď sa premočia (čo sa s pravdepodobnosťou blízkou jednej stane), majú tendenciu schnúť aj 3-4 dni, aj keď ich zakaždým dávate sušiť.
- Spacák: mám ľahký páperový, nebola mi zima, len občas na nohy. Teploty v noci boli tesne nad nulou (komforty mám +4/-2/-10), spala som v termoprádle
- Smeti si netreba nosiť so sebou, na každej chate sú koše na separovaný zber
- pršiplášť je veľmi dôležitá vec.
- Je dobré vopred si pozrieť, kedy chodia lode, väčšina základných informácií sa dá nájsť na swedishtouristassociation.com. Okrem toho medzi chatami Vakkotavare a Saltoluokta nie je turistická cesta (33km asfaltky, kvôli výstavbe vodnej nádrže), oplatí sa to ísť autobusom, chodí raz za deň
- Čo som mala so sebou na 10 dňový pochod. Nikto vás nebude očuchávať, ani vy sami sa nebude cítiť. Väčšinu času si nesiete svoj batoh na chrbte a čím menej toho je, tým sa pôjde rýchlejšie a čas do sprchy sa skráti. Umývať sa dá inak všade (všade je voda), akurát keď je zima, tak veľmi nie je motivácia. Ale zas, vtedy sa človek aj menej potí.
- 55l batoh (Hurbi mal 65l), hmotnosť by mala byť do 20% telesnej hmotnosti
- spacák (830g), karimatka (506g)
- termoprádlo na spanie
- tričko & ponožky na každý 2. deň
- legíny (mala som ich 10 dní, je to najlepšia vec)
- trojštvrťové gate (mala som ich raz, potom som zistila, že brodiť viem aj vo vyhrnutých legínach)
- sandále – najlepšia vec, nutné pre brodenie a pre komfort
- vibramy – po Kungsleden a 4 rokoch používania museli ísť preč. Radšej sandále.
- 1 ešus pre dvoch – taký, čo sa v ňom dá variť & pohár & príbor (nôž sme nepotrebovali)
- repelent (aj tak nefungoval)
- opaľovací krém
- 2 bafky & zimná čapica
- pršiplášť
- mikina/termotričko na zips s kapucňou
- softshellová bunda
- rukavice
- dezinfekčný gél na ruky
- 2 hajzláky. 1 balík vreckoviek
- mali sme aj hydropaky – vôbec sme ich nevyužili, nakoľko všade bola voda. Stačilo čapovať do Rajec 0,75 fľaše alebo do pohára.
- čelovku netreba, lebo je tam stále svetlo
- hodinky
- powerbanka 16k mAh
- foťák
- zápisník&pero
- papierové mapy (lepšie sa v tom plánuje & orientuje ako v mobile)
- mobil a appky Mapy.cz & Swedish Mountains (iOS)
- mačky: nevyužili sme, lebo sme nešli na Kebnekaise 🙁
- vytlačený návod na Kungsleden
- slnečné okuliare
